Štyri veci, ktoré ukázala obžaloba Ivana G.

Pred dvoma týždňami sa do parlamentu dostala prvá obžaloba prezidenta SR, ktorej prerokovanie bolo nešťastným spôsobom prerušené. O celej obžalobe a Ivanovi Gašparovičovi sa už toho dosť napísalo, väčšinou politického. V tomto blogu by sme sa ale chceli zamerať na veci, ktorých dosah prekračuje hranice tohto prípadu a ukazuje na novú silnú rolu prezidenta v našom systéme a s tým spojené nedomyslené dôsledky.

Vec 1.: Ústavný aktivizmus

Väčšina z nás považuje SR za parlamentnú demokraciu, v ktorej politicky najvplvynejším orgánom je Národná rada. Prezidentská funkcia, i keď formálne najvýznamnejšia, bola považovaná za skôr ceremoniálnu.

Ústavný súd túto situáciu zrejme zmenil. Zrekapitulujme si už známe nálezy. Prvým bol prípad súvisiaci s nevymenovaním kandidáta na viceguvernéra NBS Tvarošku do funkcie. Ústavný súd povedal, že prezident má právo skúmať, či kandidát splnil zákonom dané požiadavky. Posun však nastal v druhom rozhodnutí. Prezident má na základe nedávneho rozhodnutia Ústavného súdu SR možnosť nevymenovať kandidáta do funkcie generálneho prokurátora osobu, ktorá:

a) nespĺňa zákonné predpoklady (to by v tomto prípade bolo napríklad, že nie je prokurátorom)
b) pre iné závažné dôvody, ktoré sa týkajú navrhnutej osoby za predpokladu, že by jej vymenovaním
- bola ohrozená vážnosť funkcie alebo orgánu
- bol ohrozený riadny výkon funkcie alebo chod orgánu.  

Dôvody pod písmenom b) dávajú prezidentovi možnosť vziať do úvahy rôzne okolnosti a rozsah voľnej úvahy, ktorá je takto prezidentovi daná je limitovaná kritériami, ktoré stanovil Ústavný súd SR (pomerne neurčito). Zhrnuté, Národná rada v súčasnosti nemá kontrolu nad obsadzovaním verejných funkcií. Toto sme doteraz vedeli.

Zaujímavá je, ale radikálnosť akou ÚS zasiahol do vzťahov medzi ústavnými orgánmi a de facto sa posunul na úroveň ústavotvorcu. Je otázne, či si niekto takto jeho úlohu predstavoval. Zarážajúca je aj argumentácia súdu, okrem iného tvrdí, že neexistuje všeobecný princíp, z ktorého by vyplývala povinnosť prezidenta vyhovieť návrhom vlády, alebo NR SR. Ďalej máme podľa súdu tradíciu silného prezidenta vychádzajúcu az čias Československa (?).

Posilnenie funkcie prezidenta sa prejavilo už aj v každodennom politickom živote. Radoslav Procházka sa napríklad pre Trend vyjadril, že ako prezident by mohol zvážiť odvolanie predsedu Najvyššieho súdu SR a Súdnej rady SR. Ak sa nič nezmení, voľby v roku 2014 budú mimoriadne zaujímavé aj z hľadiska vykonávania reálnej moci.

Nik netvrdí, že prezidentská funkcia v SR musí byť slabá, lebo to je tak správnejšie. O tom akú úlohu v slovenskom politickom systéme zohráva hlavu štátu má rozhodovať parlament. Problémom tohto prípadu je, že ÚS sa nám mierne utrhol a začína organizovať náš politický systém.

Vec 2.: Moc bez kontroly

Posilnenie funkcie prezidenta však so sebou prinášaj dalšie následky. Asi by sme súhlasili s tézou, že so stúpajúcou mocou, by mala stúpať aj možnosť kontroly Ústavného orgánu. Možnosti kontroly prezidenta sú mimoriadne obmedzené. Ústava umožňuje jeho obžalovanie jedine za vlastizradu (čo je mimoriadne zriedkavá skutková podstata, ktorej okrem V. Biľaka, asi v SR nik nečelil) a úmyselného porušenia ústavy (kde nik netuší, čo sa kvalifikuje ako úmyslené). A ak by to nestačilo, celé toto stíhanie je podmienené politicky, trojpätinovou vačšinou. Ak by sa Ivan Gašparovič rozhodol ísť predávať drogy do podchodu na Hodžovom námestí, polícia by nič nezmohla. Mimo ústavnej obžaloby, priestupkov a občianskych sporov, je prezident nepostihnuteľný. (Ešte je tu ľudové hlasovanie, ktoré vyhlási NR SR na základe rozhodnutia 3/5 a za odvolanie musí hlasovať absolútna väčšina voličov) Porovnajme túto situáciu s členmi exekutívy, na ktorých sa vzťahuje jasná a používaná politická zodpovednosť, ale aj trestný čin zneužívania právomocí verejného činiteľa. Poslanci imunitu stratili a sú taktiež disciplinárne stihateľní podobne ako členovia justície.

Nezabúdajme, že prezident môže, ale nemusí vymenovať osobu navrhnutú NR SR či vládou do funkcie a v čase, kým je vláda v demisii, vykonáva veľkú časť jej kompetencií (a to ako sa ukázalo počas poslednej demisie vyslovení nedôvery vláde I. Radičovej, nemusí byť otázka niekoľkých dní.)

Inými slovami, prezident sa môže rozhodnúť urobiť veľmi nevýhodné obchody so štátnym majetkom, alebo ako sa ukazuje, podľa vlastného uváženia nevymenovať do funkcie navrhnuté osoby a momentálne nemáme veľa nástrojov na jeho kontrolu. Nie je to pekný systém checks and balances.

Vec 3.: Nie je svojvôla ako svojvôla

Aj v svetle horeuvedeného zaujala voči tejto téme zaujímavé stanovisko vláda. Podľa nej “vlastné presvedčenie a svedomie prezidenta sú základom pre rozhodovanie o výkone jeho funkcie”. Vláda v stanovisku ďalej píše, že “prezident nie je viazaný ani príkazmi orgánov verejnej moci, ani príkazmi fyzických osôb, ani právnických osôb”. Preto ani rozhodnutie disciplinárneho senátu nekonať (či nekonať) vo veci trestania J. Čentéša je pre neho bezpredmetné.

Prezident je teda viazaný ústavou, ale už nie je viazaný rozhodnutím akéhokoľvek iného orgánu, lebo by sa jednalo o príkaz. Nejedná sa o úplne neprípustnú argumentáciu, ale o veľmi nebezpečnú. Dotiahnuté do dôsledkov sa prezident môže rozhodnúť ako chce. Vziať do úvahy, čo chce. Jediná vec, čo musí spraviť je uviesť dôvody, pre ktoré sa rozhodol. Vláda v tomto prípade úplne odignorovala stanovisko ÚS, podľa ktorého rozhodovanie prezidenta nemôže byť svojvoľné.

Vec 4.: Nevieme poriadne obžalovať

Čl. 107 Ústavy o obžalobe Prezidenta jasne používa trestnoprávny slovník, zákon o konaní pred ústavným súdom hovorí o primeranom použití Trestného zákona a Trestného poriadku. Na druhej strane orgány činné v trestnom konaní pri obžalobe na Prezidenta nemajú žiadnu právomoc. Fáza trestného konania, v ktorej prebieha vyšetrovanie a zbieranie dôkazov, ich hodnotenie a rozhodovanie o tom, či sú dané dôvody na pokračovanie v trestnom konaní pred súdom, v prípade obžaloby prezidenta absentuje úplne. Dokonca samotné podanie obžaloby je ponechané Národnej rade SR, ktorá by mala suplovať rozhodnutie prokurátora v trestnom konaní a 30 poslancov, na ktorých podnet sa obžaloba podáva majú byť vyšetrovateľmi a majú zbierať a hodnotiť dôkazy pre obžalobu.

Samozrejme takéto nastavenie právomocí je veľmi odlišné od trestného stíhania a samotné “úmyselné porušenie ústavy” nie je trestným činom podľa Trestného zákona. Preto je veľmi problematické postupovať podľa týchto právnych predpisov. V zásade pre úspešnosť obžaloby pre úmyselné porušenie ústavy je potrebné preukázať jednak porušenie ústavy a jednak úmysel Prezidenta porušiť ústavu, čo je veľmi problematické aj pre absentujúcu prípravnú fázu, kde napríklad prebieha vyšetrovanie, výsluch svedkov prípadne samotného obžalovaného.

Preukazovanie úmyslu je o to zložitejšie, že ide o psychický vnútorný vzťah páchateľa k jeho vlastnému konaniu, skúma sa do akej miery vedel, že porušuje zákon (v prípade Prezidenta ústavu) a do akej miery chcel porušiť zákon. V zásade sa preukazuje okolnosťami konania páchateľa, jeho tvrdeniami pred spáchaním skutku, okolnosťami postupu pri páchaní skutku a podobne. V prípade absencie vyšetrovacej fázy sa môžu poslanci navrhujúci obžalobu ľahko dostať do dôkaznej núdze. (a bonusová otázka: je konanie hovorcu prezidenta, pričítaľné osobe prezidenta na účely dokazovania úmyslu v kvázi trestnom konaní o obžalobe?)

Samostatnou kapitolou sú nešťastné procedurálne pravidlá pre obžalobu v NR SR. Ich základný problém je, že neexistujú. Peknou právnou zásadou je rovnosť strán. Obidve strany majú byť primerane reprezentované a mať šancu predniesť svoje argumenty a dôkazy. V našom prípade sa to ale diať vôbec nemusí. Prezident, alebo jeho zástupca sa prejednania obžaloby v NR SR zúčastniť nemusia. Nie je jasné akým spôsobom sa majú predkladať dôkazy a výpovede pred NR SR pod prísahou sú neprípustné. V Spojených štátoch, kde je legislatívny impeachment používaný aj na justičné nominácie, existujú veľmi presné procedurálne postupy.

Takže obžaloba  je ešte menej použiteľnou pre riadne vyvodzovanie zodpovednosti voči “silnému prezidentovi”, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať a to aj keby sme prekonali požiadavku 3/5 väčšiny na jej podanie.   


Napísané spolu s Katarínou Batkovou.  

Modrý SMER, no isteže.

Niektorí opoziční politici a pridružený tajomný komentariát objavili inovatívny recept na porazenie Róberta Fica, treba modrý Smer. (Nechajme bokom logickú hodnotu tohto tvrdenia "nato aby som vyhral, potrebujem vyhrať".) Najproblematickejšie na tomto celom ťažení je to, že je založené na niečom, čo v slovenskom prostredí nemá absolútne tradíciu a slúži zrejme len na vyvolávanie falošných nádejí, projektovania obrazu sily, ktorý sa nikdy nenaplní. This will end in tears.

Keď dáta a skúsenosť nepustia

Adam Znášik už pekne opísal, základnú chybu v tvrdení o potrebe modrého Smeru.  Výsledky SDKÚ, ktoré  ju posunuli najbližšie k 20% jej nezaručili účasť na vláde. Žiadna pravicová strana nezískala nikdy viac ako 19% no napriek tomu bol stredopravý priestor pri moci 3-krát z piatich  parlamentov po roku 1998. (Pozn.: Vrtieť psom šermuje voľbami z roku 1998. Odmietam tento prípad považovať prenositeľný do súčasnosti - tie voľby neboli štandardné, jednalo sa o charakter systému, dochádzalo k mimoriadnej mobilizácií proti jasnému nepriateľovi, niečo čo sa s takou intenzitou nezopakuje nikdy.)


Niečo k tomu ešte pridám. Ani v jednom prípade, okrem volieb 2006, kedy vybuchol slovenský "liberalizmus" tak najväčšia pravicová strana nemala viac ako všetci ďalší dokopy. Pravica dokázala vládnuť bez modrého smeru. Z grafu nižšie však vplýva ďalšia  podstatnejšia vec. Vo voľbách 2012 jednoznačne stratil liberálny a občiansky prúd  pravice a môžeme asi celkom s istotou povedať, že vo veľkej miere sa jednalo o znechutenie lídrami daných strán.

Znechutený volič sa začal presúvať, časť hlavne zo SaS do OĽaNO a časť ostala sedieť doma. Spôsob ako ho dostať späť - a: vymeniť vedenie,  b: vymyslieť nový, atraktívny obsah,  c: v prípade, že nič nefunguje a značka je nenávratne zničená - vytvoriť nový subjekt, ktorý týchto voličov späť priláka.

No a keď sme už pri tom ako by sa nám páčilo zjednocovanie, skúsme teda vytvoriť volebný systém, ktorý budu štiepenie na malé strany penalizovať a spoluprácu podporovať (ale áno, to je na dlho téma). A pomedzi to nepovažujme za mienkotvorný týždenník, ktorý považuje konzervatívne straníčky o 10 mužoch za štandard politickej práce .

Liberál, konzervatívec, reformista a maďar

Túžba po modrom smere je však založená na ešte hlbšom nepochopení reality než je mechanické hodnotenie výsledkov volieb. Monolitický SMER nevznikol preto, že požral všetky post-moderné ľavicové strany a čo ostalo vytlačil na okraj. Sila a programová koherenecia SMERu spočíva naozaj v tom, že na ľavom spektre predstavuje nespochybiteľnú voľbu a neexistuje reálna alternatíva a ani spoločenská objednávka, ktorá by to spochybňovala na tejto strane  spochybňovala. Silnejší štát, istoty, redistribúcia, obhajoba záujmov pracujúcich, prímes nacionalizmu a žiadny post-modernizmus. Kvalitný mix, ktorý mal tradične silnú podporu spojený s kvalitnou realizáciou a charizmatickým lídrom si našiel výborný nástroj na realizáciu.

Ak teda niekto tvrdí, že chce modrý smer, musí povedať čo bude jednotiacim prvkom takéhoto subjektu. A musí to byť schopný spraviť s stredo-pravým elektorátom, ktorý má k dispozícií. Ten obsahuje okrem iného kresťanskú demokraciu (konzervatívny v etických otázkach, nie až tak napravo na ekonomike ako si myslíme), občiansku demokraciu (ktorá momentálne kanibalizuje ostatok pravice so svojim národno-kresťanským obrodením), liberálov (radikálne proti štátu, EÚ a približujúci sa pravicovému populizmu)  a strany, ktorá sa momentálne tvári pravicovo, ale je vlastne reprezentantom etnických a špecifických záujmov.

Nejedná sa o pocit založený z komunikácie strán. Z tých málo dostupných údajov o socio-ekonomickom zložení voličstva jednotlivých strán celkom zrejme vyplýva, že ani na témach, ktoré zvestovatelia modrého smeru považujú za kľúčové nepanuje jednota. Podobné údaje vykazujú výskumy IVO konzistentne. Je to zaujímavé čítanie odporúčam, hlavne ak sa vyjadrujete do médií.

Exhibit B: Veci ,čo nás zjednocujú

Exhibit C: Platfroma

A áno, môžeme mať tisíc výhrad k metodológií výskumu, či dočasným faktorom, ktoré pôsobili počas zberu dát. Jedná vec však z týchto výskumov vychádza konzistentne  Slovenský stredo-pravý sektor je štruktúrovaný veľmi prirodzene do minimálne troch prúdov a je veľmi ťažké povedať, ktorý z nich bude aj s ďalším vývojom krajiny dominantný. Nerozumiem teda celkom tomu  na čom tu docvála ten nový vše-spájajúci spasiteľ. Je veľmi pravdepodobné, že sa tieto strany nebudú vedieť zhodnúť na etických témach, ekonomickej politike, skupinových právach či Európe a pod je výsledkom toho, že pre ich jadrových voličov sú tieto témy prioritné. Ak stále pochybujete, stačí si spomenúť na pravidelné rozjímanie o kultúre smrti, ktoré je spojené s "pravicovým" prezidentským kandidátom, ku ktorému vždy prikvitne zástupca hodnôt Pravdy a v druhom kole pravicového kandidáta nepodporí. Pre väčšinou voličov je voľba medzi pravicovými stranami reálnym hodnotovým súdom a nie len výberom lídra. (Veľmi si tipnem, na rozdiel napríklad od ČR kde medzi ODS a TOP09 nespočíva rozdiel vo svetonázore, ale skôr straníckej reprezentácií)


Ale inde to ide

Nad týmto som si lámal hlavu. Čo je dôvod tejto heterogénnosti? Teraz môžem len hádať. Možno je to rýchlym a nerovnomerným hospodárskym rastom, ktorý spôsobuje, že elektorát pravice žije od miest z európsky nadpriemernou životnou úrovňou po kraje, ktoré sú v spodnej dvadsiatke. Do toho namiešajme s tým spojený rozdielny vývoj sociálnych noriem a či čudné variácie na národnú otázku a máme celkom komplikovaný mix. Vôbec ma neprekvapuje, že pre ľudí s tak rôznorodými pozadím môže byť zaťažko voliť jednu stranu. Dzurinda dokázal (pred otvorením nožníc) vytvoriť jednotiaci prvok v podobe boja za demokraciu a vstupe do EÚ. RF by musel veľmi uletieť, aby sa to opakovalo. (A ako vieme on sa už európskych inštitúcií bojí)

V kontinentálnej Európe sa samozrejme došlo ku konsolidácii straníckych systémov. Nečudo keď ten proces prebiehal pomaly od 19. storočia a v prípade Škandinávie či nemecky hovoriacich krajín boli tieto strany organicky zakorenené v spoločnosti nie len prostredníctvom politiky. Zaujímavejšie sú ale prípady okolitých krajín, kde došlo konsolidácií a vzniku veľkých strán. Je to fakt preto, že sú tie krajiny homogénnejšie?

Späť k pointe

Mám veľký problém uveriť tomu, že pri tomto elektoráte je niekto schopný postaviť pravicovú stranu, ktorá pôjde nad 20% a bude sa tváriť zjednocujúco.  Skúsenosť a súčasné nálady ľudí tomu neprajú. Heterogénej pravici sa bude veľmi ťažké vyhnúť. Taktiež rozumiem snahe hľadať nové politické projekty v rámci svojich segmentov, alebo na rozmedzí maximálne dvoch - vyčerpané značky potrebujú nový obsah, alebo výmenu, čísla nepustia.

Znamená to, že  pravica nebude vládnuť spolu? Nie, len ju to predurčuje na komplikovanejšie vládnutie, ktoré si úplne prirodzene bude vyžadovať väčšie transakčné náklady na vyjednávanie kompromisov a vysokú politickú zručnosť jej lídrov. Treba takých nájsť.

(Update 23.2.: Skrátená verzia textu vyšla v prílohe Fórum denníka SME 23.2.)

Najkrajší kút je moja rodná zem: Ako sa rozdeľuje rezerva predsedu vlády

Pred mesiacom som písal o tom, ako poslanecký klub SMERu funguje ako dobre zorganizovaný lénny systém. Jedným zo spôsobov ako tento systém z vrchu lubrikovať je rezerva predsedu vlády.

Robert Fico a Iveta Radičová mali v roku 2012 k dispozícií 1,6 mil €. Robert Fico z tejto rezervy minul 1,2 mil. €. Na rok 2013 bude mať predseda vlády k dispozícii 1,66 mil. €. Podľa §10 zákona 534/2004 o rozpočtových pravidlách verejnej správy o použití tejto rezervy rozhoduje jedine predseda vlády a má slúžiť "Na krytie nepredvídaných výdavkov nevyhnutných na zabezpečenie rozpočtového hospodárenia alebo na krytie zníženia rozpočtovaných príjmov" (no irony intended). Pozrime sa teda nato ako s prostriedkami predseda vlády naložil.

Nadstraníckosť?

Zo sumy približne 1,2 milóna, ktorú má R. Fico k dispozícii, išlo cca. 700-tisíc eur na projekty obcí, miest alebo samosprávnych krajov. Ak sa teda obávam toho, že premiér rozdeľuje spriazneným obciam, kde má svojich starostov a primátorov, môžem sa pozrieť na ich stranícku príslušnosť.

Rozdelenie rezervy premiéra samosprávu (celková suma 385 eur.) (1)

Obce pod kontrolou SMERu majú v rozdeľovaní prostriedkov navrch, ale nie zvlášť výrazne, pokiaľ si uvedomíme aj celkovú prevahu strany na komunálnej úrovni.  Rezerva však nie je len o podpore samosprávnych projektov. Z tohto balíka išli prostriedky aj na podporu renovácií cirkevných pamiatok a rôzne aktivity mimovládneho sektoru, či vzdelávacích inštitúcií. V niektorých z týchto prípadov vieme identifikovať spriaznenosť s vládnou stranou, napr.:

• Podpora renovácie kostola v rodnej obci Andreja Kolesíka. Podobne renovácia v obci susednej.
• Podpora Ústavu politických vied SAV, myšlienkovo blízkemu SMERu.
• Podpora obce, kde má premiér chalupu.
• Podpora Ekonomickej univerzity, ktorej rektor je konzultantom zboru poradcov predsedu vlády.
• 300-tisícová dotácia pre dobrovoľný požiarnicky zbor, ktorého prezident kandidoval za SMER v komunálnych voľbách.
• Kancelária prezidenta republiky.

Ak horeuvedené, im podobné projekty, klasifikujeme ako "vládne", tak obraz vyzerá mierne odlišne.

Rozdelenie rezervy premiéra - aj so započítaním "spriaznených" projektov (celková suma 762 tis. eur)

Aj takéto rozdelenie má svoje problémy. Je veľmi ťažké povedať, ktoré peniaze sú opozičné, ktoré vládne, keďže do pozadia komunálnej politky a sietí regionálnych priateľstiev vidí málokto. Rovnako je možno neférové vyčítať Ekonomickej univerzite, že jej rektor má exkluzívny prístup k presedovi vlády. Možno by tú dotáciu dostal aj tak. Nezabúdajme, že veľká časť prostriedkov, ktorú premiér prerozdeľuje a ešte nebola spomenutá, je indivudálna podpora ľudí v sociálnej núdzi.

Premiér na rodný kraj nezabudol

Všetko moje presvedčenie o férových úmysloch však rozbíja nasledujúca mapa. Na mape sú označené všetky príspevky, ktoré zo svojej rezervy premiér udelil. Až do očí bijúca je podpora rodného kraja. V okolí Topoľčian a hornej Nitry sa žiadateľom o podporu premiéra veľmi darilo. Podobne je na tom východ Slovenska, odkiaľ pochádza veľká časť poslaneckého klubu. Zaujímavé je, že napriek tomu, že preseda vlády je veľký fanúšik vyrovnávania regionálnych rozdielov, nie malá časť jeho rezervy skončila v hlavnom meste. A podobne ako v prípade samotného poslaneckého klubu ma prekvapuje takmer totálna ignorácia stredného Slovenska. (Mimochodom, rodnému kraju premiéra podobne pomáha aj SMERom ovládaná štátna firma SEPS).


Full-screen mapy tu

Rezerva predsedu vlády nie je najhorším plytvaním, aké túto krajinu postretlo. PPC či aktivačným politikám sa to nevyrovná. Tento systém však v sebe úplne stelesňuje všetko zlé, čo držanie moci SMERom so sebou obnáša. Balík verejných peňazí, ktoré šéf exekutívy a (kvalitne integrovanej vládnej strany) svojvoľne rozdeľuje, podľa toho ako sa mu práve zdá vhodné. Tento podporuje rodný kraj a spriaznené inštitúcie. Samozrejme, nerobím si ilúzie o tom, že ak by sme tam mali pravicovú vládu, tak by sme boli zrazu svedkami rozpočtovej zodpovednosti.

Ak by existovali nejaké abstraktné pravidlá dobrého rozpočtovania, tak rezerva ich všetky porušuje - je svojvoľná, založená na ľubovôli jednej osoby, nepredvídateľná a bez jasných kritérií rozdeľovania. Taký rozpočtový feudalizmus za verejné prostriedky.

Lénny politický marketing

Nejde tu len o rezervu predsedu vlády. Robert Fico vie veľmi dobre narábať s verejnými prostriedkami tak, aby ich využil v prospech marketingu svojej strany. Rezervu aj za svojho posledného vládnutia využíval na maximum. Jeho pet projectom bolo stavanie multifunkčných ihrísk, podľa veľmi podobného kľúča ako vidíme v tomto prípade. Výjazdové rokovania vlády sú nesystematickým rozdávaním alamužny (vláda naposledy v Čadci schvaľovala aj opravu toalety v miestnom domove soc. služieb) za účelom dobrej PR.  Vzhľadom na stav v akom sú verejné financie v kombinácii s absolútnou kontrolou, ktorú nad nimi má vládna strana, sa starostom ani nečudujem. Je to racionálna stratégia a zdá sa, že nikoho to zvlášť netrápi.





(1) Do tohto grafu nie je zahrnutý najväčší 300-tisícový príspevok pre Letanovce. Táto obec má strarostu z SDKÚ-DS,  no veľký záujem na schválení tejto dotácie mali napr. aj poslanci výboru pre ľudské práva. Príspevok bol pridelený tesne pred spustením rómskej reformy, celkovo svojím charakterom vytŕča z bežných dotácií obciam a tak s ním v grafe nepracujem.

Slušnosť v parlamente chce každý (keď je v opozícii)

Stáva sa už takou parlamentnou tradíciou, že keď sa politici dostanú do opozície, tak volajú po dodržiavaní pravidiel slušného parlamentarizmu a každý predseda parlamentu tvrdí, že jeho panovanie bude zjednocovať a zvyšovať kvalitu demokracie v parlamente. Pozrime sa teda čísla.

Mimoriadne schôdze:  Témy naozaj rôznorodé

Na zvolanie mimoriadnej schôdze treba 30 podpisov. Problémom však je, že na schválenie programu schôdze už nadpolovičnú väčšinu. Preto väčšinou schôdza končí jedným hlasovaním - neschválením programu. Naposledy tento postup vyvolal v radoch opozície náreky o tom, ako  je táto prax ohrozením demokracie. Problém však je, že bez ohľadu na to, kto bol vo väčšine - schôdze sa nekonali, až na druhé obdobie vlády Mikuláša Dzurindu.

Mimoriadne schôdze zvolané opozíciou

Mimoriadne schôdze sú samozrejme marketingový nástroj každej opozície. Rozumiem, že ak chce individuálny poslanec navrhnúť napr. zaradenie nejakého svojho bodu do programu (výjazdové rokovanie v osade), tak mu nemusí plénum výjsť v ústrety. Na druhej strane, aj menší počet poslancov než je väčšina by malo mať právo diskutovať o čom chce, oficiálne v pléne. Nato tam sú.

Výbory: Životné prostredie alebo ľudské práva?

Predsedníctvo vo výboroch nemá formálne až taký veľký vplyv, napriek tomu vie byť predmetom hádok.  Na rozdiel od iných existujúcich parlamentných systémov, kde predseda (snemovne či výboru) môže viac menej svojvoľne rozhodnúť, čo a kedy zaradí na program rokovania, v slovenskom prípade sú na väčšinu postupov lehoty a predseda je v zásade len moderátorom. Napriek tomu je rozdelenie výborov, bez ohľadu na držiteľa väčšiny, rovnaké. Patrí sa ale opäť povedať, že v druhom období M. Dzurindu sa opozícií dostalo predsedníctva aj v tých vplyvnejších výboroch. Na druhej strane pôsobí zvláštne obsadenie "výboru pre kontrolu odpočúvania" Romanom Vavríkom (známym side-aktérom nahrávky "Ja som to neurobil z rozkoše, alebo že ťa nemám rád."), či kontrola NBÚ výborov v IV. období. Krásnym gestom parlamentarizmu by bolo, keby niektoré z väčších výborov boli dlhodobo v rukách opozície, prípadne keby menšina mala predsedníctvo vo väčšine z nich (keď už jej úlohou je kontrolovať vládu, špeciálne keď je väčšina jednofarebná). 

Rozdelenie výborov (V - väčšina, M - menšina)

Rozdelenie výborov (V - väčšina, M - menšina)

Je dobré, že spravodajské výbory sú teraz asi už tradične v rukách opozície, i keď ich reálny vplyv a možnosti sú otázne. V tejto oblasti bude zaujímavé sledovať, čo nastane po reforme ich kontroly spravodajstva, ktorá má zvýšiť právomoci parlamentného dohľadu. Pozitívnym krokom súčasnej väčšiny bolo to, že prvýkrát ponúkla 2 podpredsednícke miesta opozícií.

Zrýchlené legislatívne konanie: Keď sa je prečo ponáhľať

Opozícia by mala mať právo kontrolovať legislatívu a diskutovať o nej v parlamente. Preto existujú lehoty, ktorých cieľom je zabezpečiť dostatočný odstup medzi jednotlivými fázami prerokovávania zákona, aby mal každý čas si materiál naštudovať. Spôsob, ako to obísť, je zrýchlené legislatívne konanie, ktoré slúži na prijímania zákonov v čase, keď hrozia krajine mimoriadne hospodárske škody. Opäť posledné obdobie M. Dzurindu vychádza v tomto porovnaní dobre. Naopak, súčasná Národná rada má zrýchlené konanie rada.

Zrýchlené legislatívne konanie

Snažil som sa aj pozrieť na obsahovú matériu jednotlivých zákonov, ktoré boli prerokovávané v zrýchlenom konaní, no hodnotiť, ktoré konanie bolo opodstatnené a ktoré nie, je veľmi ťažké.  Hádky naposledy vyvolalo zrýchlené schvaľovanie zákona o podpore obnoviteľných zdrojov. Zákon, ktorý opozícia kritizovala ako klientelizmus vprospech Penty, sa vláda snažila pretlačiť v zrýchlenom konaní. Vláda ho prijala bez medzirezortného pripomienkového konania (údajne bol predložený priamo na rokovaní vlády) a parlamentom by tak mohol prejsť v podstate za 48 hodín. Zrýchlené konanie je naozaj v niektorých prípadoch opodstatnené, je to štandardný nástroj aj v iných krajinách. Zaslúžilo by si však prísnejšie pravidlá používania (jasne deklarovať kritériá jeho použitia, opísať negatívne dopady v doložkách) a vytvoriť možnosť nezávislej revízie jeho použitia (ÚS SR, hohoho).

Hodina otázok: Fraška

Menšina má možnosť kontrolovať vládu aj prostredníctvom pýtania sa otázok členom vlády. Vo väčšine parlamentných systémov, najmä s britskou tradíciou, je tento čas mediálne veľmi atraktívnym priamym stretom medzi dvoma politickými tábormi. V súčasnej Národnej rade sa deje ale zvláštna vec. Otázky na predsedu vlády (prvých 15 min., ostatných 45 min. je na členov) sú vždy uznesené poslaneckým klubom SMERu, ktorý sa koordinovane pýta na jednu či dve témy, ktoré sa hodia do komunikácie strany. Neviem, či je to súčasť nejakej stratégie nevystavovať R. Fica akýmkoľvek nepríjemným otázkam, ale každopádne to funguje. Z 19 otázok, ktoré mu boli zatiaľ položené, bolo len 5 opozičných. Naopak, Iveta Radičová dostala zo svojich 30 otázok 12 od opozície a ani tie koaličné neboli koordinované. (Pozn. hlbšie do histórie som z časových dôvodov nešiel). Nebolo by super, keby sa napríklad prvá otázka na premiéra žrebovala len z opozičných?

Legislatívne návrhy opozície: To podstatné

Ak sa nemýlim, v súčasnom parlamente bol priamo schválený len jeden opozičný návrh a nepriamo ďalší. Kuloárna atmosféra ale veľmi opozičným návrhom nepraje. Najnovšie sa dokonca hovorí o všeobecnom zákaze podpory akýchkoľvek opozičných legislatívnych aktivít. Toto je samozrejme asi najzásadnejšia oblasť, ktorá by pekne ukázala prístup väčšiny k menšine. Žiaľ, spôsob ako je štruktúrovaná legislatívna databáza NR SR neumožňuje veľmi user-friendly vyhľadávanie, takže zistiť, koľko pozmeňovacích návrhov opozície prešlo v minulosti, je veľmi ťažké. (Diplomová práca, anyone?)

No a čo z toho vyplýva?

Súčasťou politiky bude vždy aj boj. Ten boj by však mohol prebiehať v rámci férovo nastavených mantinelov. Väčšina by mala umožniť menšine efektívne kontrolovať a aktívne sa spolupodieľať na tvorbe zákonov. O prezidentovi sa hovorí, že má byť jednotiteľom národa - prenesene na politiku to platí o predsedovi NR SR. Táto funkcia mala zatiaľ stále viac politický než štátnicky rozmer, ale nemuselo by to tak byť stále. NR SR je jediný orgán, ktorý aktívne vytvára spolu vláda aj opozícia. Spravovať by ho mohol niekto, kto národu ukáže, že sú veci, ktoré stoja nad oportunistickým politickým ziskom a férové pravidlá hry, slušnosť a rešpektovanie druhého nie sú len heslá na hodiny občianskej výchovy. (Urobil by niekto napríklad toto?)  Zatiaľ sa tak ale nestalo a to nehovoríme len o súčasnom predsedovi. Preto, keď tu niekto hovorí o slušnosti a rešpekte v politike, tak sa patrí spozornieť, lebo keď sa dotyčný dostane ku kormidlu, veľmi pravdepodobne sa bude správať rovnako.

Dobrý parlament potrebuje dobrého predsedu.

Som politológ: Spýtaj sa ma na čokoľvek

Doba je komplikovaná, všetko je prepojené a komplexné a potrebujeme expertov, ktorí nám to spolu s médiami pomôžu vysvetliť. A ono tá expertná znalosť nie je celkom sranda, lebo kým niečo vraví politik, tak to ľudia berú ako agitku, ale odborník, to je iné. Odborník pozná  pravdu a hovorí nezávislé názory z pohľadu sociálneho vedca. (Pre niektorých ľudí asi na úrovni, ako keď fyzik hodnotí výsledky experimentu).

Už dlhšie ma udivuje, akú veľkú kariéru vedia niektorí ľudia urobiť v slovenských médiách, zrejme len preto, že sú ochotní vyliezť pred kameru aj v papučiach a potvrdiť pohľad redaktora, ktorý mal vlastne už dávno jasný, len to v reportáži/článku potreboval posvätiť od autority.

Skúsme si teda definovať, aké náročné kritériá by experti vystupujúci v našom mediálnom priestore mohli spĺňať.

1. Mohli by byť expertmi - Ak niekto vystupuje z pozície politológa, mohol by mať odborné vzdelanie, ktoré ho k používaniu tohto titulu oprávňuje. Tak napríklad Ján Baránek podľa všetkého politológom nie je. Ak chce niekto vstupovať do verejného priestoru, nech sa páči - verejný intelektuál, publicista - pričom takto ich názor má charakter nejakého názorového, hodnotového presvedčenia. Ale vyhlasovať svoj názor za odborný je v tomto prípade klamstvo. (Už ani nejdem blúzniť o tom, že najlepším indikátorom kvality by mohol byť napríklad peer-reviewed akademický úspech vo svojej vedeckej komunite).

1a. Nemuseli by byť zdiskreditovaní - Toto je asi fakt slovenská špecialita. Predpokladajme, že citovaniachtivý expert je aj naozaj politológom, stále by však nemusel mať napríklad históriu spolupráce s Vladimírom Mečiarom a do ExtraPlus dávať rozhovory o maďarskej hrozbe. Alebo by nemusel byť plagiátorom. Prípadne, keď po  Bratislave kolujú otvorene klebety o tom, že ten či onen prieskum bol kúpený, tak by s ním médiá mohli pracovať opatrne.

2. Mohli by byť transparentní - Odborníkov majú všetci radi, lebo sú objektívni a vedia o čom hovoria, lebo sú študovaní. Opäť, nato, aby sme si tieto tvrdenia mohli overiť, potrebujeme o našich expertoch vedieť čo najviac. Napríklad by sme si mohli vedieť veľmi ľahko dohľadať ich životopis, preskúmať ich publikačnú činnosť (lebo ak je niekto hypercitovaný expert, tak publikuje, že áno). Taktiež by sme mohli vedieť, kto financuje ich prácu (odborníci na zdravotníctvo platení Pentou na tri) a či z toho dôvodu nie sú v nejakom konflikte záujmov. Absolútna nezávislosť neexistuje, každý si do takejto práce prináša minimálne svoje hodnotové stanoviská, len je férové čitateľa na to upozorniť.

3. Mohli by dodržiavať základné remeselné štandardy - Špecifickou kategóriou sú výskumy. To je už taká vydestilovaná expertná znalosť na druhú, úplné nadšenie pre noviny, lebo pravda bola objektívne vyskúmaná. Takto medializované výskumy by mali mať jasne deklarovanú metodológiu spĺňajúcu elementárne štandardy sociálnych vied, ak je to možné, zverejnené datasety, z ktorých vychádzali a deklarovať, kto a z akého dôvodu výskum financoval a kto na ňom pracoval. Napríklad posledný Havlíkov prieskum o prezidentských kandidátoch tento test nespĺňal takmer vôbec - TA3 ním otvárala správy, v SME bol na 4. strane.

4. Novinári/editori by si mohli robiť svoju robotu - Nie je úlohou nešťastného čitateľa na všetko toto dohliadať. Čitateľ/divák dôvodne predpokladá, že profesionáli v médiách túto úlohu spravia za neho. Opakovaným ospravedlnením nižších štandardov v tejto oblasti je, že väčšina ozajstných odborníkov nemá záujem o citácie. Asi to zľahčujem, ale nie je o tomto práve práca napr. názorových editorov? Hľadať talenty, pracovať s nimi a kultivovať si ich? A keď nájdu niekoho zmysluplného, možno čitateľovi poskytnúť analytický odborný pohľad na tému a nie len prihlúple soundbites. 

No a aká je teda naša realita? Matej Hruška zostavil rebríček najcitovanejších expertov pre rok 2011. Posúďte sami, nakoľko spĺňajú hore uvedené kritériá. Bolo by super, keby sme zas o kúsok povyrástli a o diskusiu o náročných spoločenských otázkach by neformovali ľudia, ktorí nemajú veľmi čím prispieť. Lebo to už naozaj radšej namiesto týchto expertov tam dávajme anketu z ulice, hodnotu to má väčšinou rovnakú.

Kto radí predsedovi vlády?

Mám také svoje pravidlo. Ak si chcem vytvoriť názor na politika, najmä ak je v exekutívnej funkcii, pozerám sa na dve veci - čo pred tým robil (aký má track record, kde získal vzdelanie, aké myšlienky ho ovplyvnili) a akými ľuďmi sa obklopuje, kto tvorí jeho tím, koho rady počúva (a ak sa to dá zistiť, čo číta, či sa baví s ExtraPlus a Sergejom Chelemendikom). Špeciálne to platí v prípade predsedu vlády. Premiér rozhoduje o desiatke veľmi komplikovaných problémov a bez pomoci svojho tímu by sa mu pracovalo veľmi ťažko  O to podstatnejšie je pýtať sa, kto pomáha Robertovi Ficovi v navigácii cez tieto rozhodnutia. Z tohto dôvodu aj média v zahraničí venovali toľko pozornosti intelektuálnym inšpiráciám a poradcom rôznych politikov - Giddensovi, Summersovi, alebo aj českému NERVu.

V. Faič: Z politickej školy KSČ až na Úrad vlády

Ako to teda teraz vyzerá na Úrade vlády? Najbližší odborný tím predsedu vlády tvorí zbor poradcov. Jeho šéfom je RSDr. Vladimír Faič, ktorý je zároveň poslancom SMER-SD v NR SR. Dr. Faič v roku 1978 absolvoval Vysokú školu politickú v Bratislave. Škola bola vzdelávacím centrom KSS, ktorého absolventi boli elitnými politickými kádrami strany. Po škole pracoval ako politický pracovník v Topoľčanoch, po revolúcii bol v SDĽ.

A nech nikoho nedopletiem. Nemyslím si, že marxismus je diablovo dielo a všetci jeho študenti patria na okraj spoločnosti. Mňa znepokojuje oportunizmus človeka, ktorý bol ochotný študovať na škole pre elitné kádre organizácie, ktorá strieľala do svojich občanov na hraniciach. No možno Dr. Faič prešiel intelektuálnym vývojom a reflektoval vývoj vo svete aj vo svojom politickom myslení. Zistiť to nevieme, keďže predseda zboru poradcov nikdy nepublikoval. V SNK pod jeho menom neexistuje žiaden záznam, podobne v akademických databázach. Aktívny však nie je ani mimo tradičné formy publikovania. 

Skrátka zistiť, čo si predsedov hlavný poradca myslí o svete, je veľmi ťažké.

Na tomto mieste stojí za zmienku spomenúť inštitút ASA - dvorný think-tank SMERu, ktorého je poslanec Faič riaditeľom. Na prvý pohľad to vyzerá ako normálna organizácia tohto druhu - dokonca spolupracuje s renomovanou politickou nadáciou FES, s ktorou okrem iného organizuje Akadémiu sociálnej demokracie. Ak sa však človek pozrie detailnejšie na ich aktivity, objaví zväčša intelektuálnu produkciu starších ročníkov, ktorá veľmi nekomunikuje s aktuálnym medzinárodným vývojom v spoločenských vedách. Hojne sú taktiež zastúpené aktivity súvisiace s podporou vlády, alebo historické témy s akcentom na vývoj na východ od slovenských hraníc. Fabian Society to nie je. (Čo je škoda)

Peter Staněk: Prémiový obsah

Číslom dva v poradcovskom tíme je Peter Staněk, poradca pre makro a stratégie. Naposledy známy z roztržky s Ľ. Kaníkom v STV. Ja ale prikladám rozkošné video, v ktorom S. Chelemendik otvára diskusiu o globalizácii „s priateľom Petrom"s tézou o zopár rodinách, čo ovládajú svet.

Peter Staněk študoval v 60. rokoch na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Medzi najzaujímavejšie míľniky jeho kariéry patrí jeho pôsobenie na Ministerstve financií SR v rokoch 1997-1998 v roli štátneho tajomníka. Mimo to prof. Stanek publikuje takmer v plnej miere v domácom prostredí o ekonomickej kríze a globalizácii. Kritická teória je super, len aj tá môže byť postavená na rigoróznych štandardoch sociálnych vied a testovaná v medzinárodnom prostredí.

80. roky revisited

Poradcom pre spravodlivosť je Eduard Barányi. Od skorých 80. rokov pôsobil v akadémií štátu a práva, v prvom nekomunistickom parlamente zastupoval komunistov. Neskôr pôsobil ako podpredseda Ústavného súdu SR. Patrí k jedným z mála obhajcov ústavného postupu I. Gašparoviča vo veci generálneho prokurátora. Momentálne dookola cituje nemeckého právneho teoretika Jelinka: "Politicky nemysliteľné nemôže byť predmetom právnického zmýšľania". K nekomunistickej ľavici nepatrí ani p. Rothmayerová, poradkyňa pre kultúru. Okrem iného sa na stránke Nového Slova pochválila, ako odniesla kvety na hrob Gustáva Husáka. Ďalej v zbore poradcov nájdeme retro-mená ako Peter Magvaši, Juraj Migaš, či Milan Dragula.

Bolo by nefér len kritizovať. V zbore poradcov sa nachádzajú aj ľudia ako prof. Pastorek, ktorý má za sebou úspešnú medzinárodnú vedeckú kariéru. Stále je to ale menšina.

No a čo z tohto celého vyplýva?

Vo veľkej všeobecnosti môžeme povedať, že slovenských politikov ovplyvňovali po roku 1989 dve intelektuálne tradície. Jedna reformná (protransformačná?), ktorá okrem iného silne ťažila zo spolupráce demokratickej opozície 90. rokov so západnými think-tankmi a nadáciami. Z tejto tradície vyrástli dzurindovské reformy a veľká skupina slovenských politikov a intelektuálov - vďaka nim pravica, liberalizmus a reformy sa zliali do jedného amorfného celku, ktorý je vo svojej podstate vyjadrením jednej strany transformačnej cleavage v slovenskej spoločnosti. Na druhej strane stojí národne-etatistický tábor (?) - bývalí komunisti so silným národným cítením a predstavami o mocnom štáte. Zázemie tohto tábora je založené takmer výhradne na Slovensku (Matica, národné spolky), a ak dochádza k medzinárodným kontaktom, tak takmer výhradne v rámci "slovanského" tábora. Treťou, marginálnou školou je nekomunistická ľavica (čítaj normálna, európska), ktorá nemala na Slovensku zásadný vplyv na politický proces.

Róbert Fico má v tomto kontexte zaujímavý intelektuálny vývoj. Začínal ako káder SZM, patril k tomu šikovnejšiemu v SDĽ, v prvej kampani SMERu hovoril aj o tretej ceste, ale zároveň sa nebál pomenovať nezodpovedný rast rómskej populácie ako problém. Národné témy a symbolická politika s tým spojená sú mu veľmi blízke. SMER o sebe veľmi rád vyhlasuje, že je modernou sociálne-demokratickou stranou, no existuje veľmi málo, čo by toto tvrdenie podporilo. Jeho líder, ľudia ktorými sa obklopuje, sú pokračovaním národno-etatistickej tradície v slovenskej politike. Vplyv moderného ľavicového myslenia je margninálny v parlamente (vôbec niekto v poslaneckom klube?), a aj v exekutíve (MF SR - Lessay, Polák, Filko).

A ak by mi už aj nezáležalo na farbistom spoločenskom diskurze od lídra, ktorý poskladal najstabilnejšiu vládu v novodobých dejinách, by sme mohli očakávať väčší formát a chuť riešiť veci. Ten by sa možno odrazil aj v kvalite ľudí, ktorými sa obklopuje. Nestalo sa. 

Rozdeľuj a panuj: Krátka analýza zloženia poslaneckého klubu SMER-SD

Asi nikto reálne nepredstiera, že SMER je autentická sociálno-demokratická strana, ktorá je normálnou súčasťou tejto európskej politickej rodiny. No nie je, stačí si spomenúť na slzu v očiach čelných predstaviteľov SMERU pri odhaľovaní sochy Svätopluka na hrade a človeku je jasné, že strana má s progresívnym myslením pramálo spoločného.

Ak teda SMER nie je ideologickým zástupcom sociálnej demokracie, tak čo motivuje jeho konanie? Existuje niekoľko spôsobov ako sa na túto otázku pozrieť? Môžeme sledovať legislatívnu aktivitu, alebo môžeme SMER vyhlásiť za marketingovú stranu. Jedným zo spôsobov ako interpretovať správanie vládnej strany je pozrieť sa na spôsob ako rekrutuje svoje elity. Koho si strana vyberá za svojich poslancov a prečo sa niekto chce stať poslancom SMERu a aké to má implikácie na správanie strany? (1)


SMER - ozajstná strana podnikateľov?

Prostredie z ktorého človek do parlamentu prichádza zrejme vo veľkej miere determinuje to akým spôsobom bude nazerať na otázky počas výkonu svojho mandátu. Ak niekto prichádza do NR SR z ochranárskeho prostredia, je pravdepodobné, že bude mať záujem aj o ochranárske témy a na problémy sa bude pozerať cez optiku  životného prostredia. Je taktiež veľmi pravdepodobné, že takýto poslanec bude zastupovať stranu, ktorá reprezentuje jeho hodnoty a vice-versa vedenie tejto strany si vyberie tohto kandidáta ako dobrého reprezentanta jej záujmov a hodnôt. V prípade SMERu tento predpoklad nefunguje ani z jednej strany.

Z 83 poslancov klubu SMERu je možné identifikovať až 50 poslancov, ktorí boli aktívni ako podnikatelia, alebo manažéri. 5 poslancov identifikujem ako regionálnych politikov (viac ako 8 rokov sú aktívni v komunálnej politike, bez iných významných aktivít). 6 poslancov spadá do kategórie kariérnych politikov - poslanci, ktorí sú dlhodobo v parlamente, bez významných aktivít mimo neho, alebo zástupcovia mladej generácie sociálnych demokratov, ktorí boli v minulosti iba poslancami ,"servisnými" pracovníkmi strany, alebo funkcionármi MSD. Len 14 poslancov reprezentuje intiutívne prirodzeného zástupcu sociálnej demokracie - zamestnanca verejných služieb, učiteľov, zástupcu odborov alebo neprofesionálnych povolaní. (Posledné dve role sa v tejto skupine poslancov vôbec nevyskytujú). (2)

Kariérne dráhy poslancov SMER-SD

Je zaujímavé, že strana, ktorá sa hrdí silným sociálnym odkazom a napr. aj verejne deklaruje snahu konsolidovať verejné financie prostredníctvom podnikateľov a vysoko-príjmových skupín, zavádza opatrenia, ktoré sú podnikateľským združeniami negatívne hodnotené ma vo svojich radoch toľko poslancov, ktorí prichádzajú práve z tohto prostredia. Nik samozrejme netvrdí, že podnikatelia nemôžu veriť myšlienkam, ktoré reprezentuje SMER, ale je veľmi prekvapivé, že ich zastúpenie v poslaneckom klube je tak vysoké.

Z toho čo sa dá vyčítať z verejne dostupných údajov sú najčastejšími podnikateľskými/manažérskými odvetviami z ktorých pochádzajú poslanci zdravotníctvo a stavebníctvo/doprava (po 7 poslancov) a lesy/pôdohospodárstvo (5 poslancov). Zo záznamov ostatných poslancov sa jednoznačne nedá vyčítať odvetvie ich biznisu.  Nechajme bokom fakt, že medzi poslancami SMERu sa nachádza veštica, obchodný partner Vladimíra Póora (Peter Náhlik), bývalí manažéri SCP, Slovakofarmy, SKI Resort Jasná, či Váhostavu.

V jednote je sila

Ešte zaujímavejším než prekvapivý prienik biznisu medzi poslancov sociálnych demokratov je však celkový spôsob ako strana dokáže ľudí s podnikateľským pozadím dosadiť  na pozície v regionálnej samospráve, parlamente a v strane.

Integrácia funkcií v poslaneckom klube SMER-SD (3)

33 poslancov SMERU je aktívnych na komunálnej úrovni. V klube je 8 superposlancov, ktorí vykonávajú mandát na troch úrovniach verejnej správy, majú stranícku funkciu a podnikateľské pozadie. Medzi poslancami SMERu  nájdeme aj predsedu Žilinského samosprávneho kraja, primátorov Košíc, Žiliny, Humenného  či Brezna.

Zostava poslaneckého klubu, ale aj držitelia pozícií krajských a okresných predsedov strany sú zaujímavým indikátorom zmýšľania najvyššieho vedenia strany. Kandidátku do NR SR schvaľuje predsedníctvo na návrh predsedu a predsedníctvo taktiež volí o odvoláva (!) krajských a okresných predsedov. (KDH aj SDKÚ-DS fungujú opačným spôsobom, miestnych predsedov si volia miestni členovia sami). Stranícky funkcionári nezastupujú teda vôlu členov v miestnych organizáciách, ale sú viac "vyslancami" vedenia strany v danej oblasti. Netreba ani pripomínať, že viac než spokojnosť miestnych členov s prácou poslanca je pre daného politika byť za dobre s vedením strany. Krajskí a okresní predsedovia zároveň podobne ako na celonárodnej úrovni navrhujú kandidátov na komunálne a regionálne politické funkcie. Ergo, prededa SMERu vyberá a odvoláva ľudí, ktorý nominujú kandidátov na predsedu VÚC či starostov miest. De facto existuje reťaz loajality od predsedu strany, až k starostovi poslednej obce, kde vyhral SMER, bez toho aby do toho výraznejšie zasiahol napr. snem členov strany, alebo nebodaj sympatizantov. Ukážkový systém centralizovaného riadenia z vrchu. Poslanec nepotrebuje krúžky voličov, podporu svojej okresnej organizácie, profesnej skupiny z ktorej prichádza. Potrebuje podporu vedenia a tá sa získava loajalitou.

Nie je ani prekvapením, prečo strana teda SMER pôsobí ako monolit bez disentu. Verejné prezentovanie opozície je možné ihneď potrestať a členská základňa s tým veľa nezmôže. Je taktiež pochopiteľné, prečo všetci tak pozorne sledujú možné scenáre tranzície k novému predsedovi/vedeniu strany, vzhľadom na moc, v niekoľkých sférach, ktoré táto funkcia prinesie. Celý tento systém môže rozkývať zrejme iba veľký prepad popularity spojené a nedôverou "klientskej" siete v budúce zisky, alebo neschopnosť nového lídra udržať rovnováhu záujmov a ziskov v strane.

Regionálna distribúcia poslancov kopíruje volebnú podporu

Poslanci SMERu sú regionálne koncentrovaný do krajov, kde má smer tradične vyššiu podporu tj. východná  polovica Prešovského kraja, Považie, Kysuce a Horná Nitra. Je však stále zaujímavé, že z okresov medzi Zvolenom a Rožňavou v južnej polovici slovenska, kde SMER dosahuje slabšie výsledky (čítaj 30-50%) je v klube o 83 poslancoch len 5 členov. (Pričom okresy ako Veľký Krtíš, Krupina, Lučene, Poltár, či Revúca nezastupuje nik.)  Najzlomyseľnejšie vysvetlenie tohto javu by bolo, že strana sa snaží maximalizovať kontrolu moci v okresoch kde to dokáže najefektívnejšie. Je to však stále domienka, môže sa jednať takisto o neexistenciu kvalitných kádrov, alebo o prirodzené strategizovanie.


Mapa vo full-screen tu (4)

Lénny systém pre 21. storočie

Máme teda sociálno-demokratický klub s 83 poslancami v ktorom väčšina má profesionálne pozadie v podnikateľskom prostredí, no napriek tomu presadzuje politiky, ktoré podnikateľov ako skupinu poškodzujú. Zároveň je veľká časť klubu integrovaná v regionálnej politike a drží opraty okresných a krajských organizácií. Celá tato štruktúra je riadená centrálne z vrchu a členstvo strany má na celý tento systém minimálny vplyv. Človek sa nevie úbrániť dojmu, že viac než čokoľvek iné tento stav pripomína lénny systém, kde kráľ rozdelí krajinu medzi svojich verných a tí sa pod podmienkou loajality voči vrchnosti stávajú malými vládcami na svojich políčkach so všetkými miestnymi úradmi a dotačnými schémami. Takto integrovaný systém, kde sú na kľúčových pozíciách vo legislatíve a komunálnej politike (a mimo záber tohto textu napr. aj v justícií - Čentéš) dosádzaní ľudia, ktorý sú priamo cez stranícku štruktúru zodpovedný jedine vedeniu strany neveští nič dobré.

Otázkou je taktiež, akú má motiváciu niekto do tohto takéhoto centralizovaného systému riadenia vstúpiť. Jedným z vysvetlení by mohol byť aktívny záujem o presadzovanie hodnôt strany. Vzhľadom na profesionálne pozadie členov klubu sa zrejme podarilo R. Ficovi zozbierať najväčšiu skupinu sociálno-demokratických podnikateľov v strednej Európe. Ak aj teda sú aktívni zástancovia hodnôt soc. demokracie, z ich parlamentných vystúpení sa to človek nedozvie, lebo skrátka, veľa to ho nanahovoria. Ak aj sa nejedná o úplne autentický záujem o reprezentáciu hodnôt strany, vysvetlením môže byť pragmatický záujem o zlepšovanie legislatívy v oblastiach záujmu poslancov. Opäť, na základe dát o legislatívnej aktivite tento  poslancov táto hypotéza neobstojí (a naopak v súdržnosti excelujú).

Najpravdepodobnejším sa mi javí hypoteźa, že v takto centralizovanom systéme, ktorý zároveň poslancov dáva na rozmedzie legislatívy, verejnej a miestnej správy, biznisu (často so silnou interakciou s verejným sektorom) a riadi ich z vrchu v politickej strane je primárnou motiváciou iný prospech. Strana poskytuje odmenu v podobe prístupu k verejným funkciám a lokálnemu vplyvu, začo sa  poslanec sa stáva poslušným vykonávateľom vôle vedenia strany.

V rozmeroch podpory a kontroly, ktorý má SMER nad krajinou začína tento stav vyzerať ako dobre fungujúca state capture.  A nezabúdajme, doba veľkých privatizácií a veselého míňania v čase hospodárskeho rastu je preč. Parazitovanie na verejnom sektore sa bude v najbližšej dobe odohrávať prostredníctvom ovplyvňovania regulácie, administratívnych rozhodnutí, či vylievania daňových príjmov na súkromné účely. Dobre fungujúci systém loajality, ktorý toto všetko udrží pokope je najracionálnejšou voľbou a jeho veľmi kvalitnú realizáciu vidíme v tomto parlamente.




(1) Podobnými otázkami, i keď s mierne odlišným focusom sa zaoberali akademicky Aberach, Putman a Rockman v Bureaucrats and Politicians in Western Democracies, alebo Page a Wright v Bureaucratis Élites in Western European States. (Update 15.1.: V slovenskom prostredí o tom písali M.Beblavý, E. Beblavá a M. Bandurová v Koaličná zmluva či zákon?)

(2) 8 poslancov prichádza z netradičných kariérnych dráh (umelec, športovec), alebo nie je o nich možné dohľadať akékoľvek životopisné údaje.

(3) V diagrame nižšie uvádzam 58 poslancov v kategórií biznis. V tomto prípade sa jedná o poslancov, ktorý majú akýkoľvek zápis v OR SR. Pri tomto čísle o 50 poslancoch uvádzam len osoby, pri ktorých viem identifikovať podnikanie/vrcholový manažment ako hlavnú aktivitu pred vstupom do NR SR. (narp. aj preto, že sa tak samoidentifikujú).

(4) V prípade poslancov, ktorý pochádzajú z jedného miesta (Bratislava, atď.) boli ich markery "rozhádzané", lebo inak Google Maps zobrazí len jeden. Nereprezentujú ich presnú adresu TB.



Technický disclaimer

Tento text sa venuje (hlavne z časových dôvodov) len strane SMER-SD. Netrúfam si robiť súdy o tom či v prípade ostatných slovenských politických strán vieme pozorovať lepšie/rovnaké/horšie správanie.

"Kódovanie" poslancov ukázalo niekoľko hraničných prípadov, kde som použil svoj odhad. Metodológia nie je "academic-grade", ale poskytuje skôr pohľad na všeobecnejšie trendy.

Údaje som zbieral zo stránky NR SR, foaf.sk a verejne dostupných životopisov. V prípade priradenia záznamu v OR SR k poslancovi som vychádzal z dobre mieneného odhadu, že sa jedná o rovnakú osobu. Existuje šanca, že sa jedná o menovcov s rovnakým miestom trvalého bydliska. V prípade poslanskyne Obrimčákovej som k jej profilu priradil aj údaje jej manžela a bral som ich ako jednu "jednotku". 

Text reprezentuje výhradne moje osobné názory.

Very raw data tu.