Opustený volič SDKÚ

SDKÚ zažila v posledných voľbách zdrvujúcu porážku. V roku 2010 volilo SDKÚ 390 tis. ľudí, kým v roku 2012 o 234 tisíc ľudí menej. Spolu so stratou v SaS 150 tisíc voličov, znamenal tento prepad podpory vlastne dôvod výhry Róberta Fica. Most stratil "len" 30 tisíc voličov a KDH ich naopak 10 tisíc získalo.

Poučenie z krízového vývoja

SDKÚ sa veľmi hrdí tým, že si ako jediná strana zobrala ponaučenie z volebného vývoja a kompletne obmenila vedenie. Problém s lídrom zrejme bol jedným z problémov strany, no po výmene vedenia došlo aj v zmene v politickej komunikácií a stratégii strany. Veľmi zjednodušene povedané, SDKÚ sa začala viac profilovať v témach ako kresťansko-etické otázky, rómska problematika, tvrdšia ekonomická kritika vlády s populistickými podtónmi (1). SDKÚ, ktorá v sebe mala bez pochýb pnutie medzi pravicovým elementom (Kaník) a stredovejším (Radičová), sa tento raz jednoznačne vybrala prvou cestou.   V roku 2010 po zverejnení programového vyhlásenia Radičovej vlády,  sa o SDKÚ už hovorilo ako o zradcovi pravice (tzv. "Klub mladých socialistov" - Sulík, circa 2010), lebo veľmi veľa spomína kvalitu života a podobné pochybné koncepty. 

Toto je samozrejme legitímna politická stratégia. Posilnime populistický odkaz - rozprávajme kriticky o Rómoch, cenách potravín a národno-kresťanských hodnotách a stratených voličov získame späť. Otázka je skadiaľ a koľko.

Kde stratila SDKÚ

Táto tabuľka ukazuje niekoľko zaujímavých faktov. V prvom rade, gro straty voličstva SDKÚ prebehlo v "mestských" okresoch, v tabuľke sa napríklad nachádza každé krajské mesto. Samozrejme, výskyt väčších mestských okresov je prirodzený, no na rozdiel od SaS, ktorá si v Bratislave udržala svoje pozície a strácala najmä v "regiónoch", v prípade SDKÚ vidíme úplne opačný fenomén. V strate relatívnej podpory sa tento kontrast ukazuje ešte výraznejšie.

Porovnanie SDKÚ a SaS

Strata SDKÚ v roku 2012 oproti 2010

Ponúka sa teda otázka, aký má zmysel posilňovanie protestno-populistického elementu SDKÚ, keď k strate voličstva došlo zrejme v radoch voličov, ktoré na takéto veci až tak nereagujú. Nasvedčuje tomu niekoľko skutočností, napríklad podpora protestných-populitických strán v roku 2010 a 2012 - SaS a OĽaNO. V prípade SaS vidíme, že v okresoch, kde najviac stratila, došlo zároveň k veľmi dobrým ziskom OĽaNO. V prípade SDKÚ takýto silný vzťah nie je. Rovnako v Bratislave si SaS udržala voličov, no nezískala žiadnych nových, z čoho môžeme dedukovať, že tí vo voľbách v roku 2012 ostali doma. Individuálne kampane dvoch najvýraznejších populistických politikov nepriniesli zásadné skoky cez krúžkovanie - Ľ. Kaník získal 13 tis. hlasov a Š. Kužma len 5 tisíc. (Do parlamentu sa nedostal, ale po zvolení nového predsedu sa stal generálnym sekretárom strany.) Tomu, že protestné odkazy voličom SDKÚ tak nevoňajú, nasvedčujú aj dáta IVO (graf 6.) - v ich prieskume tvorili prebehlíci z SDKÚ do OĽaNO, len 14% ich voličov.

Proti socialistom! 

Patrí sa ale povedať, že preferencie SDKÚ z toho, ako im môžeme dôverovať, od slovenských agentúr sa odrazili od dna a momentálne sa pohybujú medzi 8-9%. Obhajca novej stratégie by povedal, že prístupnejšia komunikácia a "ľudovejšie" témy zaberajú. Podľa môjho názoru to je ale nesprávny pohľad. Najzásadnejšou otázkou, je skadiaľ títo staronoví voliči SDKÚ prišli. Pokiaľ to nie sú voliči, ktorí v roku 2012 ostali doma - ale ako sa obávam, z veľkej časti voliči iných opozičných strán, tak je to v konečnom výsledku jedno. Celkový volebný zisk opozície ostane rovnaký, len pomery medzi stranami sa zmenia. Rozumiem tomu, že toto je relatívne jednoduchá hra na istotu. Ľúbivejšie a ľahko komunikovateľné témy prinášajú pozornosť, ale v tomto priestore sa nám pomaly začína nakopovať viac strán - okrem SDKÚ, tam má nasmerovaná aj SaS, Nová väčšina a svoj diel populisticko-protestného voličstva si bude chcieť zobrať aj OĽaNO. O tom, ako socialisti šafária so štátom a infikujú ho rakovinou nezamestnanosti, hovorí takmer každá strana, najvýraznejšie SaS. O tom, ako máme problém s Rómami a kriminalitou, hovorí SaS a NOVA (so silným politikom v tejto téme). Na akej téme sa vlastne chce nové vedenie SDKÚ zviditeľniť a odlíšiť?

Slovenská "pravica" je veľmi heterogénne združenie, v ktorom každá zo strán zohrala svoju úlohu v zlákaní voličov na svoju stranu - od maďarských voličov, cez konzervatívno-kresťanské hlasy až po protestných voličov. SDKÚ hrala úlohu modernizačnej strany, ktorá dodala víziu (EÚ, modernizácia) a zaujímavé ekonomické politiky. Strana sa nikdy zásadne nemiešala do symbolických sporov, alebo ideologickej polarizácie (samozrejme, mnoho reforiem bolo bez pochýb pravicových - ale neboli komunikované touto líniou, napr. na rozdiel od vtedajšej OKS, alebo súčasného vedenia).

Zabudnutý volič

Zdá sa mi, že tento element opozičnej ponuky pre voliča bude chýbať, resp. pri šikovnej práci a menšom akcente na konzervativizmus môže veľmi pekne postupne zabrať Alfa R. Procházku so svojim hrejivým pseudo-adenaurovským odkazom. Kvalitné, verejné dostupné dáta chýbajú (2), takže takmer všetko tu je dobre mienený odhad, ale môžeme predpokladať, že mestské voličstvo bude citlivé na iné témy. Krajské mestá trpia menšou nezamestnanosťou a sú ekonomicky silnejšie. Pri ako-takej istote pracovného miesta sa na prvé miesta vnímania problémov môžu dostať veci ako kvalita verejných služieb, kvalita správy verejného majetku. Takýto voliči častejšie vstupujú do väčších spotrebiteľských vzťahov a ako príslušníci toho, čo sa dá v SR nazvať stredná vrstva, majú ašpirácie pre svoje deti, ktoré budú pravdepodobne spočívať v zabezpečení ich kvalitného vzdelania.

Nevedno prečo, vedenie SDKÚ tieto skupiny už nevníma ako prioritu (pri pohľade na slovenský politický facebook má človek pocit, že ostať cez víkend v obci s viac ako 50 tis. obyvateľmi je smrteľný hriech) a namiesto toho sa tlačí do segmentu, kde je už teraz plno. Stalo sa pomaly povinnou jazdou nadávať na zlý marketing, komplikovaný message a menšiu údernosť pravicových strán, ale ak existuje nejaká skupina voličov, ktorá je momentálne najviac under-served, tak sú to pragmatickí voliči, ktorí nepôjdu protestovať za rovnú daň, ideológie veľmi neriešia, ale potešia sa fungujúcej škôlke a rýchlym úradom. Komunikuje sa to komplikovanejšie, ale úspech bude mať opozícia len vtedy, ak bude mať viac hlasov v súčte. Preťahovanie voličov medzi sebou nikam nevedie.

(1) Slovo populistický používam v blogu bez akéhokoľvek hanlivého podtónu. Je to plne legitímny spôsob vedenia politickej stratégie.

(2) O súvisiacej téme písal stále viac anekdotálne, ale predsa z vnútra strany, bývalý poradca M. Dzurindu Sergej Michalič.

Prekliatie predsedu SaS (nech ním bude ktokoľvek)

Voľba predsedu SaS je čo nevidieť. Do tejto voľby si projektuje každý, čo mu príde najdôležitejšie. Novinári bratovražedný boj, ostatok pravice nádej na stabilizáciu potenciálneho koaličného partnera. Možno sa ale kúsok zabúda na tú najdôležitejšiu vec - voličov. Tí budú v hlavnej miere určovať, ako sa bude správať víťaz volieb na predsedu a oni aj rozhodnú o tom, či bude jeho vedenie považované za úspešné. Nech sa ním stane ktokoľvek, dostáva sa do ťažkej situácie.


Prekliatie prvé: Protestný volič a vysoké očakávania

V roku 2010 vstúpila SaS do slovenskej politiky vo veľkom štýle. Ponuka to bola atraktívna, odborníci namiesto jánošíkov a 3x16% v daniach a k tomu neopozerané tváre. SaS prirodzene prebrala rolu nositeľa liberálnych tém - hlavne v ekonomike a s istým ostychom aj v socio-ekonomických témach.

V roku 2010 teda získala úctyhodných 12% percent a výborných 307 tis. hlasov. Ako vidno aj v tabuľke nižšie, najsilnejšiu podporu mala SaS v Bratislave a v priľahlých okresoch. Ako sa často spomína, SaS je stranou bratislavských podnikateľov. To by bola však veľmi jednoduchá interpretácia, lebo ak aj je slovenský podnikateľský spirit rozvinutý do plného rozletu, 300 tis. hlasov nevytlačí. Priemerný okresný výsledok SaS v roku 2010 bol 11,6%. V okresoch Liptovský Mikuláš, Žiar n. Hronom, Dolný Kubín, Brezno či Prievidza sa SaS dostala  nad túto hranicu. Ako vidno aj na mape nižšie, strana dosiahla silné výsledky aj v severnej a strednej časti stredného Slovenska.

SaS v roku 2010

Top 10 okresov SaS: Voľby 2010 a 2012

Voľby 2012 už také úspešné, strana stratila vyše polovicu voličov. Prepad medzi jednotlivými voľbami bol v bratislavských okresoch minimálny. V okresoch s najsilnejšou podporou došlo aj k najmenšej obmene. Naopak najsilnejší odliv vidíme práve v mimo-bratislavských okresoch.

Strata hlasov SaS v roku 2012

Top prepad podpory SaS

Tu budem hypotetizovať. Veľká časť voličov SaS v roku 2010 nevolila stranu pre jej liberálne hodnoty, ale kvôli jej novosti a až populistickému apelu. (Pamätáte sa ešte na referendum o maximálnej cene vládnych limuzín?) Veľká časť úspechu spočívala práve v zozbieraní tohto populisticko-protestného voliča. Voliča, ktorého v roku 2012 strana stratila najviac v prospech OĽaNO. (Viď graf 6. prezentácie IVO) To, čo SaS momentálne ostalo je naozaj tvrdé, ekonomicky liberálne, euroskeptické jadro, ktorý podporoval stranu aj napriek pádu vlády a radikálnemu postoju voči EÚ.


Tu nastáva, ale mierny problém v očakávaniach. Protestný volič je ťažká disciplína a strana má insurgent dividend, väčšinou len raz - kým sa nedostane k moci. V roku 2016 ho bude lákať dostatok nových, alebo populistickejších subjektov. Posilňovanie tradičného ekonomického programu, euroskepticizmus je tiež cesta tŕnistá, špeciálne v čase hospodárskych problémov, kedy aktivistickejšia vláda riešiaca krízu bude mať prirodzený apel. Počet voličov v roku 2012 ukázal, že záujem o "neoliberálnu" ponuku je, ale nie nejak šokujúco obrovský. Poslednou cestou môže byť zjemnenie programu, posun viac ku stredu a odobratie pary na euroskeptickom fronte - stratégia, ktorú už Jozef Kollár naznačil. V tomto priestore bude ale tlačenica - SaS, SDKÚ, Nova, Alfa. Čím viac subjektov, tým ťažšie sa odlíšiť a získavať hlasy.

Prekliatie druhé: Liberál na Slovensku znamená kadečo (aj nepekné veci)

Predseda strany možno všetky vyššie uvedené možnosti ani nebude mať k dispozícií. Zdá sa, že volič sa si cestu pre stranu už celkom jasne vybral. Napriek tomu, že strana primárne vníma seba ako liberálnu, jej voliči majú niektoré názory, ktoré s liberalizmom majú nie veľa spoločného. Klasickým príkladom je rómska otázka. Kým vo voľbách 2010 strana túto tému neriešila, v roku 2012 dostala v celku prominentné miesto v podobe programu "Práca namiesto dávok". To, že voliči na túto tému reagujú kladne ukazujú aj dve tabuľky nižšie. (zdroj 1, zdroj 2)  Človek sa potom tým Krajcerovým výstupom a Grexovým blogom ani nečuduje.

Naopak, na liberálnej téme ako sú partnerstvá LGBT párov elektorát SaS nejak zvlášť nereaguje. Celkovo sa témami ako sú Rómovia či EÚ strane darí vyvolať väčší záujem ako pri klasických agendách moderných liberálnych strán západnej Európy.

Nasleduje ďalšia hypotéza. Ak chce strana získať opäť podporu ako v roku 2010 cesta bude viesť najpravdepodobnejšie cez pravicovo-populistické témy. Tvrdý prístup k prijímateľom štátnych dávok, znižovanie vládnych výdajov s jemnou prímesou anti-EÚ nacionalizmu. 

Nejedná sa však v európskom kontexte o nič výnimočné. Cas Mudde podobné strany opísal vo svojej knihe  Populist Radical Right Parties in Europe. Takéto strany majú silné anti-európske postoje, často nacionalistické až xenofóbne názory (na západe najmä voči imigrantom a moslimom), welfare chauvinisim a to všetko spojené s neoliberálnym prístupom k štátu a láskou minimálnym daniam. Klasickým príkladom sú dánska DFP , Praví Fíni (pravicový populizmus bol a je v Škandinávií big) či variácie a mutácie strán, ktoré v Holandsku začali hnutím Pima Furtnyna. Samozrejme, aj v tejto skupine strán existujú rozdiely, ale pravicový populizmu je zabehnutý model fungovania aj v konsolidovanejších demokraciách ako je tá naša.

Otázkou je či sa touto cestou bude chcieť SaS vydať. Vhodných kandidátov na predávanie takéhoto odkazu má strana dosť. Netvrdím však, že SaS je strana plná pravicových populistov. V a na periférií SaS sa nachádza viacero ľudí, ktorí stranu vnímajú ako autentický liberálny projekt so všetkým, čo to obnáša. Problémom však je, že po neúspešných voľbách a komunikácii istých odkazov sa už strana posunula do segmentu, z ktorého sa ťažko presúva a plus, povedzme si úprimne, nie je to ani volebne racionálna stratégia.

Strana SaS zrejme tak skoro nebude salónnou liberálnou stranou, ktorá združuje voličov, ktorí sú už ekonomicky za vodou a chcú riešiť post-moderné témy. (Ak takýto projekt vznikne tak to pôjde nad rámec tejto strany a tak skoro to nebude- ale to je len odhad) Po tomto dopyt neexistuje. Strana tak smeruje k tomu, aby združovala ekonomicky silnejšie vrstvy obvyvateľstva, ktorým sa nechce prispievať chod štátu a na ňom závislé skupiny obyvateľstva. "Pravica" nezdružuje len salónneho voliča. Predseda strany bude teda vtlačený do veľmi tesného miesta - medzi vysoké očakávania na zisk, potrebu udržania koaličného potenciálu a základnej politickej slušnosti. Nie je mu čo závidieť.

Modrý SMER, no isteže.

Niektorí opoziční politici a pridružený tajomný komentariát objavili inovatívny recept na porazenie Róberta Fica, treba modrý Smer. (Nechajme bokom logickú hodnotu tohto tvrdenia "nato aby som vyhral, potrebujem vyhrať".) Najproblematickejšie na tomto celom ťažení je to, že je založené na niečom, čo v slovenskom prostredí nemá absolútne tradíciu a slúži zrejme len na vyvolávanie falošných nádejí, projektovania obrazu sily, ktorý sa nikdy nenaplní. This will end in tears.

Keď dáta a skúsenosť nepustia

Adam Znášik už pekne opísal, základnú chybu v tvrdení o potrebe modrého Smeru.  Výsledky SDKÚ, ktoré  ju posunuli najbližšie k 20% jej nezaručili účasť na vláde. Žiadna pravicová strana nezískala nikdy viac ako 19% no napriek tomu bol stredopravý priestor pri moci 3-krát z piatich  parlamentov po roku 1998. (Pozn.: Vrtieť psom šermuje voľbami z roku 1998. Odmietam tento prípad považovať prenositeľný do súčasnosti - tie voľby neboli štandardné, jednalo sa o charakter systému, dochádzalo k mimoriadnej mobilizácií proti jasnému nepriateľovi, niečo čo sa s takou intenzitou nezopakuje nikdy.)


Niečo k tomu ešte pridám. Ani v jednom prípade, okrem volieb 2006, kedy vybuchol slovenský "liberalizmus" tak najväčšia pravicová strana nemala viac ako všetci ďalší dokopy. Pravica dokázala vládnuť bez modrého smeru. Z grafu nižšie však vplýva ďalšia  podstatnejšia vec. Vo voľbách 2012 jednoznačne stratil liberálny a občiansky prúd  pravice a môžeme asi celkom s istotou povedať, že vo veľkej miere sa jednalo o znechutenie lídrami daných strán.

Znechutený volič sa začal presúvať, časť hlavne zo SaS do OĽaNO a časť ostala sedieť doma. Spôsob ako ho dostať späť - a: vymeniť vedenie,  b: vymyslieť nový, atraktívny obsah,  c: v prípade, že nič nefunguje a značka je nenávratne zničená - vytvoriť nový subjekt, ktorý týchto voličov späť priláka.

No a keď sme už pri tom ako by sa nám páčilo zjednocovanie, skúsme teda vytvoriť volebný systém, ktorý budu štiepenie na malé strany penalizovať a spoluprácu podporovať (ale áno, to je na dlho téma). A pomedzi to nepovažujme za mienkotvorný týždenník, ktorý považuje konzervatívne straníčky o 10 mužoch za štandard politickej práce .

Liberál, konzervatívec, reformista a maďar

Túžba po modrom smere je však založená na ešte hlbšom nepochopení reality než je mechanické hodnotenie výsledkov volieb. Monolitický SMER nevznikol preto, že požral všetky post-moderné ľavicové strany a čo ostalo vytlačil na okraj. Sila a programová koherenecia SMERu spočíva naozaj v tom, že na ľavom spektre predstavuje nespochybiteľnú voľbu a neexistuje reálna alternatíva a ani spoločenská objednávka, ktorá by to spochybňovala na tejto strane  spochybňovala. Silnejší štát, istoty, redistribúcia, obhajoba záujmov pracujúcich, prímes nacionalizmu a žiadny post-modernizmus. Kvalitný mix, ktorý mal tradične silnú podporu spojený s kvalitnou realizáciou a charizmatickým lídrom si našiel výborný nástroj na realizáciu.

Ak teda niekto tvrdí, že chce modrý smer, musí povedať čo bude jednotiacim prvkom takéhoto subjektu. A musí to byť schopný spraviť s stredo-pravým elektorátom, ktorý má k dispozícií. Ten obsahuje okrem iného kresťanskú demokraciu (konzervatívny v etických otázkach, nie až tak napravo na ekonomike ako si myslíme), občiansku demokraciu (ktorá momentálne kanibalizuje ostatok pravice so svojim národno-kresťanským obrodením), liberálov (radikálne proti štátu, EÚ a približujúci sa pravicovému populizmu)  a strany, ktorá sa momentálne tvári pravicovo, ale je vlastne reprezentantom etnických a špecifických záujmov.

Nejedná sa o pocit založený z komunikácie strán. Z tých málo dostupných údajov o socio-ekonomickom zložení voličstva jednotlivých strán celkom zrejme vyplýva, že ani na témach, ktoré zvestovatelia modrého smeru považujú za kľúčové nepanuje jednota. Podobné údaje vykazujú výskumy IVO konzistentne. Je to zaujímavé čítanie odporúčam, hlavne ak sa vyjadrujete do médií.

Exhibit B: Veci ,čo nás zjednocujú

Exhibit C: Platfroma

A áno, môžeme mať tisíc výhrad k metodológií výskumu, či dočasným faktorom, ktoré pôsobili počas zberu dát. Jedná vec však z týchto výskumov vychádza konzistentne  Slovenský stredo-pravý sektor je štruktúrovaný veľmi prirodzene do minimálne troch prúdov a je veľmi ťažké povedať, ktorý z nich bude aj s ďalším vývojom krajiny dominantný. Nerozumiem teda celkom tomu  na čom tu docvála ten nový vše-spájajúci spasiteľ. Je veľmi pravdepodobné, že sa tieto strany nebudú vedieť zhodnúť na etických témach, ekonomickej politike, skupinových právach či Európe a pod je výsledkom toho, že pre ich jadrových voličov sú tieto témy prioritné. Ak stále pochybujete, stačí si spomenúť na pravidelné rozjímanie o kultúre smrti, ktoré je spojené s "pravicovým" prezidentským kandidátom, ku ktorému vždy prikvitne zástupca hodnôt Pravdy a v druhom kole pravicového kandidáta nepodporí. Pre väčšinou voličov je voľba medzi pravicovými stranami reálnym hodnotovým súdom a nie len výberom lídra. (Veľmi si tipnem, na rozdiel napríklad od ČR kde medzi ODS a TOP09 nespočíva rozdiel vo svetonázore, ale skôr straníckej reprezentácií)


Ale inde to ide

Nad týmto som si lámal hlavu. Čo je dôvod tejto heterogénnosti? Teraz môžem len hádať. Možno je to rýchlym a nerovnomerným hospodárskym rastom, ktorý spôsobuje, že elektorát pravice žije od miest z európsky nadpriemernou životnou úrovňou po kraje, ktoré sú v spodnej dvadsiatke. Do toho namiešajme s tým spojený rozdielny vývoj sociálnych noriem a či čudné variácie na národnú otázku a máme celkom komplikovaný mix. Vôbec ma neprekvapuje, že pre ľudí s tak rôznorodými pozadím môže byť zaťažko voliť jednu stranu. Dzurinda dokázal (pred otvorením nožníc) vytvoriť jednotiaci prvok v podobe boja za demokraciu a vstupe do EÚ. RF by musel veľmi uletieť, aby sa to opakovalo. (A ako vieme on sa už európskych inštitúcií bojí)

V kontinentálnej Európe sa samozrejme došlo ku konsolidácii straníckych systémov. Nečudo keď ten proces prebiehal pomaly od 19. storočia a v prípade Škandinávie či nemecky hovoriacich krajín boli tieto strany organicky zakorenené v spoločnosti nie len prostredníctvom politiky. Zaujímavejšie sú ale prípady okolitých krajín, kde došlo konsolidácií a vzniku veľkých strán. Je to fakt preto, že sú tie krajiny homogénnejšie?

Späť k pointe

Mám veľký problém uveriť tomu, že pri tomto elektoráte je niekto schopný postaviť pravicovú stranu, ktorá pôjde nad 20% a bude sa tváriť zjednocujúco.  Skúsenosť a súčasné nálady ľudí tomu neprajú. Heterogénej pravici sa bude veľmi ťažké vyhnúť. Taktiež rozumiem snahe hľadať nové politické projekty v rámci svojich segmentov, alebo na rozmedzí maximálne dvoch - vyčerpané značky potrebujú nový obsah, alebo výmenu, čísla nepustia.

Znamená to, že  pravica nebude vládnuť spolu? Nie, len ju to predurčuje na komplikovanejšie vládnutie, ktoré si úplne prirodzene bude vyžadovať väčšie transakčné náklady na vyjednávanie kompromisov a vysokú politickú zručnosť jej lídrov. Treba takých nájsť.

(Update 23.2.: Skrátená verzia textu vyšla v prílohe Fórum denníka SME 23.2.)