Slušnosť v parlamente chce každý (keď je v opozícii)

Stáva sa už takou parlamentnou tradíciou, že keď sa politici dostanú do opozície, tak volajú po dodržiavaní pravidiel slušného parlamentarizmu a každý predseda parlamentu tvrdí, že jeho panovanie bude zjednocovať a zvyšovať kvalitu demokracie v parlamente. Pozrime sa teda čísla.

Mimoriadne schôdze:  Témy naozaj rôznorodé

Na zvolanie mimoriadnej schôdze treba 30 podpisov. Problémom však je, že na schválenie programu schôdze už nadpolovičnú väčšinu. Preto väčšinou schôdza končí jedným hlasovaním - neschválením programu. Naposledy tento postup vyvolal v radoch opozície náreky o tom, ako  je táto prax ohrozením demokracie. Problém však je, že bez ohľadu na to, kto bol vo väčšine - schôdze sa nekonali, až na druhé obdobie vlády Mikuláša Dzurindu.

Mimoriadne schôdze zvolané opozíciou

Mimoriadne schôdze sú samozrejme marketingový nástroj každej opozície. Rozumiem, že ak chce individuálny poslanec navrhnúť napr. zaradenie nejakého svojho bodu do programu (výjazdové rokovanie v osade), tak mu nemusí plénum výjsť v ústrety. Na druhej strane, aj menší počet poslancov než je väčšina by malo mať právo diskutovať o čom chce, oficiálne v pléne. Nato tam sú.

Výbory: Životné prostredie alebo ľudské práva?

Predsedníctvo vo výboroch nemá formálne až taký veľký vplyv, napriek tomu vie byť predmetom hádok.  Na rozdiel od iných existujúcich parlamentných systémov, kde predseda (snemovne či výboru) môže viac menej svojvoľne rozhodnúť, čo a kedy zaradí na program rokovania, v slovenskom prípade sú na väčšinu postupov lehoty a predseda je v zásade len moderátorom. Napriek tomu je rozdelenie výborov, bez ohľadu na držiteľa väčšiny, rovnaké. Patrí sa ale opäť povedať, že v druhom období M. Dzurindu sa opozícií dostalo predsedníctva aj v tých vplyvnejších výboroch. Na druhej strane pôsobí zvláštne obsadenie "výboru pre kontrolu odpočúvania" Romanom Vavríkom (známym side-aktérom nahrávky "Ja som to neurobil z rozkoše, alebo že ťa nemám rád."), či kontrola NBÚ výborov v IV. období. Krásnym gestom parlamentarizmu by bolo, keby niektoré z väčších výborov boli dlhodobo v rukách opozície, prípadne keby menšina mala predsedníctvo vo väčšine z nich (keď už jej úlohou je kontrolovať vládu, špeciálne keď je väčšina jednofarebná). 

Rozdelenie výborov (V - väčšina, M - menšina)

Rozdelenie výborov (V - väčšina, M - menšina)

Je dobré, že spravodajské výbory sú teraz asi už tradične v rukách opozície, i keď ich reálny vplyv a možnosti sú otázne. V tejto oblasti bude zaujímavé sledovať, čo nastane po reforme ich kontroly spravodajstva, ktorá má zvýšiť právomoci parlamentného dohľadu. Pozitívnym krokom súčasnej väčšiny bolo to, že prvýkrát ponúkla 2 podpredsednícke miesta opozícií.

Zrýchlené legislatívne konanie: Keď sa je prečo ponáhľať

Opozícia by mala mať právo kontrolovať legislatívu a diskutovať o nej v parlamente. Preto existujú lehoty, ktorých cieľom je zabezpečiť dostatočný odstup medzi jednotlivými fázami prerokovávania zákona, aby mal každý čas si materiál naštudovať. Spôsob, ako to obísť, je zrýchlené legislatívne konanie, ktoré slúži na prijímania zákonov v čase, keď hrozia krajine mimoriadne hospodárske škody. Opäť posledné obdobie M. Dzurindu vychádza v tomto porovnaní dobre. Naopak, súčasná Národná rada má zrýchlené konanie rada.

Zrýchlené legislatívne konanie

Snažil som sa aj pozrieť na obsahovú matériu jednotlivých zákonov, ktoré boli prerokovávané v zrýchlenom konaní, no hodnotiť, ktoré konanie bolo opodstatnené a ktoré nie, je veľmi ťažké.  Hádky naposledy vyvolalo zrýchlené schvaľovanie zákona o podpore obnoviteľných zdrojov. Zákon, ktorý opozícia kritizovala ako klientelizmus vprospech Penty, sa vláda snažila pretlačiť v zrýchlenom konaní. Vláda ho prijala bez medzirezortného pripomienkového konania (údajne bol predložený priamo na rokovaní vlády) a parlamentom by tak mohol prejsť v podstate za 48 hodín. Zrýchlené konanie je naozaj v niektorých prípadoch opodstatnené, je to štandardný nástroj aj v iných krajinách. Zaslúžilo by si však prísnejšie pravidlá používania (jasne deklarovať kritériá jeho použitia, opísať negatívne dopady v doložkách) a vytvoriť možnosť nezávislej revízie jeho použitia (ÚS SR, hohoho).

Hodina otázok: Fraška

Menšina má možnosť kontrolovať vládu aj prostredníctvom pýtania sa otázok členom vlády. Vo väčšine parlamentných systémov, najmä s britskou tradíciou, je tento čas mediálne veľmi atraktívnym priamym stretom medzi dvoma politickými tábormi. V súčasnej Národnej rade sa deje ale zvláštna vec. Otázky na predsedu vlády (prvých 15 min., ostatných 45 min. je na členov) sú vždy uznesené poslaneckým klubom SMERu, ktorý sa koordinovane pýta na jednu či dve témy, ktoré sa hodia do komunikácie strany. Neviem, či je to súčasť nejakej stratégie nevystavovať R. Fica akýmkoľvek nepríjemným otázkam, ale každopádne to funguje. Z 19 otázok, ktoré mu boli zatiaľ položené, bolo len 5 opozičných. Naopak, Iveta Radičová dostala zo svojich 30 otázok 12 od opozície a ani tie koaličné neboli koordinované. (Pozn. hlbšie do histórie som z časových dôvodov nešiel). Nebolo by super, keby sa napríklad prvá otázka na premiéra žrebovala len z opozičných?

Legislatívne návrhy opozície: To podstatné

Ak sa nemýlim, v súčasnom parlamente bol priamo schválený len jeden opozičný návrh a nepriamo ďalší. Kuloárna atmosféra ale veľmi opozičným návrhom nepraje. Najnovšie sa dokonca hovorí o všeobecnom zákaze podpory akýchkoľvek opozičných legislatívnych aktivít. Toto je samozrejme asi najzásadnejšia oblasť, ktorá by pekne ukázala prístup väčšiny k menšine. Žiaľ, spôsob ako je štruktúrovaná legislatívna databáza NR SR neumožňuje veľmi user-friendly vyhľadávanie, takže zistiť, koľko pozmeňovacích návrhov opozície prešlo v minulosti, je veľmi ťažké. (Diplomová práca, anyone?)

No a čo z toho vyplýva?

Súčasťou politiky bude vždy aj boj. Ten boj by však mohol prebiehať v rámci férovo nastavených mantinelov. Väčšina by mala umožniť menšine efektívne kontrolovať a aktívne sa spolupodieľať na tvorbe zákonov. O prezidentovi sa hovorí, že má byť jednotiteľom národa - prenesene na politiku to platí o predsedovi NR SR. Táto funkcia mala zatiaľ stále viac politický než štátnicky rozmer, ale nemuselo by to tak byť stále. NR SR je jediný orgán, ktorý aktívne vytvára spolu vláda aj opozícia. Spravovať by ho mohol niekto, kto národu ukáže, že sú veci, ktoré stoja nad oportunistickým politickým ziskom a férové pravidlá hry, slušnosť a rešpektovanie druhého nie sú len heslá na hodiny občianskej výchovy. (Urobil by niekto napríklad toto?)  Zatiaľ sa tak ale nestalo a to nehovoríme len o súčasnom predsedovi. Preto, keď tu niekto hovorí o slušnosti a rešpekte v politike, tak sa patrí spozornieť, lebo keď sa dotyčný dostane ku kormidlu, veľmi pravdepodobne sa bude správať rovnako.

Dobrý parlament potrebuje dobrého predsedu.