Vec 1.: Ústavný aktivizmus
Väčšina z nás považuje SR za parlamentnú demokraciu, v ktorej politicky najvplvynejším orgánom je Národná rada. Prezidentská funkcia, i keď formálne najvýznamnejšia, bola považovaná za skôr ceremoniálnu.
Ústavný súd túto situáciu zrejme zmenil. Zrekapitulujme si už známe nálezy. Prvým bol prípad súvisiaci s nevymenovaním kandidáta na viceguvernéra NBS Tvarošku do funkcie. Ústavný súd povedal, že prezident má právo skúmať, či kandidát splnil zákonom dané požiadavky. Posun však nastal v druhom rozhodnutí. Prezident má na základe nedávneho rozhodnutia Ústavného súdu SR možnosť nevymenovať kandidáta do funkcie generálneho prokurátora osobu, ktorá:
a) nespĺňa zákonné predpoklady (to by v tomto prípade bolo napríklad, že nie je prokurátorom)
b) pre iné závažné dôvody, ktoré sa týkajú navrhnutej osoby za predpokladu, že by jej vymenovaním
- bola ohrozená vážnosť funkcie alebo orgánu
- bol ohrozený riadny výkon funkcie alebo chod orgánu.
Dôvody pod písmenom b) dávajú prezidentovi možnosť vziať do úvahy rôzne okolnosti a rozsah voľnej úvahy, ktorá je takto prezidentovi daná je limitovaná kritériami, ktoré stanovil Ústavný súd SR (pomerne neurčito). Zhrnuté, Národná rada v súčasnosti nemá kontrolu nad obsadzovaním verejných funkcií. Toto sme doteraz vedeli.
Zaujímavá je, ale radikálnosť akou ÚS zasiahol do vzťahov medzi ústavnými orgánmi a de facto sa posunul na úroveň ústavotvorcu. Je otázne, či si niekto takto jeho úlohu predstavoval. Zarážajúca je aj argumentácia súdu, okrem iného tvrdí, že neexistuje všeobecný princíp, z ktorého by vyplývala povinnosť prezidenta vyhovieť návrhom vlády, alebo NR SR. Ďalej máme podľa súdu tradíciu silného prezidenta vychádzajúcu az čias Československa (?).
Posilnenie funkcie prezidenta sa prejavilo už aj v každodennom politickom živote. Radoslav Procházka sa napríklad pre Trend vyjadril, že ako prezident by mohol zvážiť odvolanie predsedu Najvyššieho súdu SR a Súdnej rady SR. Ak sa nič nezmení, voľby v roku 2014 budú mimoriadne zaujímavé aj z hľadiska vykonávania reálnej moci.
Nik netvrdí, že prezidentská funkcia v SR musí byť slabá, lebo to je tak správnejšie. O tom akú úlohu v slovenskom politickom systéme zohráva hlavu štátu má rozhodovať parlament. Problémom tohto prípadu je, že ÚS sa nám mierne utrhol a začína organizovať náš politický systém.
Vec 2.: Moc bez kontroly
Posilnenie funkcie prezidenta však so sebou prinášaj dalšie následky. Asi by sme súhlasili s tézou, že so stúpajúcou mocou, by mala stúpať aj možnosť kontroly Ústavného orgánu. Možnosti kontroly prezidenta sú mimoriadne obmedzené. Ústava umožňuje jeho obžalovanie jedine za vlastizradu (čo je mimoriadne zriedkavá skutková podstata, ktorej okrem V. Biľaka, asi v SR nik nečelil) a úmyselného porušenia ústavy (kde nik netuší, čo sa kvalifikuje ako úmyslené). A ak by to nestačilo, celé toto stíhanie je podmienené politicky, trojpätinovou vačšinou. Ak by sa Ivan Gašparovič rozhodol ísť predávať drogy do podchodu na Hodžovom námestí, polícia by nič nezmohla. Mimo ústavnej obžaloby, priestupkov a občianskych sporov, je prezident nepostihnuteľný. (Ešte je tu ľudové hlasovanie, ktoré vyhlási NR SR na základe rozhodnutia 3/5 a za odvolanie musí hlasovať absolútna väčšina voličov) Porovnajme túto situáciu s členmi exekutívy, na ktorých sa vzťahuje jasná a používaná politická zodpovednosť, ale aj trestný čin zneužívania právomocí verejného činiteľa. Poslanci imunitu stratili a sú taktiež disciplinárne stihateľní podobne ako členovia justície.
Nezabúdajme, že prezident môže, ale nemusí vymenovať osobu navrhnutú NR SR či vládou do funkcie a v čase, kým je vláda v demisii, vykonáva veľkú časť jej kompetencií (a to ako sa ukázalo počas poslednej demisie vyslovení nedôvery vláde I. Radičovej, nemusí byť otázka niekoľkých dní.)
Inými slovami, prezident sa môže rozhodnúť urobiť veľmi nevýhodné obchody so štátnym majetkom, alebo ako sa ukazuje, podľa vlastného uváženia nevymenovať do funkcie navrhnuté osoby a momentálne nemáme veľa nástrojov na jeho kontrolu. Nie je to pekný systém checks and balances.
Vec 3.: Nie je svojvôla ako svojvôla
Aj v svetle horeuvedeného zaujala voči tejto téme zaujímavé stanovisko vláda. Podľa nej “vlastné presvedčenie a svedomie prezidenta sú základom pre rozhodovanie o výkone jeho funkcie”. Vláda v stanovisku ďalej píše, že “prezident nie je viazaný ani príkazmi orgánov verejnej moci, ani príkazmi fyzických osôb, ani právnických osôb”. Preto ani rozhodnutie disciplinárneho senátu nekonať (či nekonať) vo veci trestania J. Čentéša je pre neho bezpredmetné.
Prezident je teda viazaný ústavou, ale už nie je viazaný rozhodnutím akéhokoľvek iného orgánu, lebo by sa jednalo o príkaz. Nejedná sa o úplne neprípustnú argumentáciu, ale o veľmi nebezpečnú. Dotiahnuté do dôsledkov sa prezident môže rozhodnúť ako chce. Vziať do úvahy, čo chce. Jediná vec, čo musí spraviť je uviesť dôvody, pre ktoré sa rozhodol. Vláda v tomto prípade úplne odignorovala stanovisko ÚS, podľa ktorého rozhodovanie prezidenta nemôže byť svojvoľné.
Vec 4.: Nevieme poriadne obžalovať
Čl. 107 Ústavy o obžalobe Prezidenta jasne používa trestnoprávny slovník, zákon o konaní pred ústavným súdom hovorí o primeranom použití Trestného zákona a Trestného poriadku. Na druhej strane orgány činné v trestnom konaní pri obžalobe na Prezidenta nemajú žiadnu právomoc. Fáza trestného konania, v ktorej prebieha vyšetrovanie a zbieranie dôkazov, ich hodnotenie a rozhodovanie o tom, či sú dané dôvody na pokračovanie v trestnom konaní pred súdom, v prípade obžaloby prezidenta absentuje úplne. Dokonca samotné podanie obžaloby je ponechané Národnej rade SR, ktorá by mala suplovať rozhodnutie prokurátora v trestnom konaní a 30 poslancov, na ktorých podnet sa obžaloba podáva majú byť vyšetrovateľmi a majú zbierať a hodnotiť dôkazy pre obžalobu.
Samozrejme takéto nastavenie právomocí je veľmi odlišné od trestného stíhania a samotné “úmyselné porušenie ústavy” nie je trestným činom podľa Trestného zákona. Preto je veľmi problematické postupovať podľa týchto právnych predpisov. V zásade pre úspešnosť obžaloby pre úmyselné porušenie ústavy je potrebné preukázať jednak porušenie ústavy a jednak úmysel Prezidenta porušiť ústavu, čo je veľmi problematické aj pre absentujúcu prípravnú fázu, kde napríklad prebieha vyšetrovanie, výsluch svedkov prípadne samotného obžalovaného.
Preukazovanie úmyslu je o to zložitejšie, že ide o psychický vnútorný vzťah páchateľa k jeho vlastnému konaniu, skúma sa do akej miery vedel, že porušuje zákon (v prípade Prezidenta ústavu) a do akej miery chcel porušiť zákon. V zásade sa preukazuje okolnosťami konania páchateľa, jeho tvrdeniami pred spáchaním skutku, okolnosťami postupu pri páchaní skutku a podobne. V prípade absencie vyšetrovacej fázy sa môžu poslanci navrhujúci obžalobu ľahko dostať do dôkaznej núdze. (a bonusová otázka: je konanie hovorcu prezidenta, pričítaľné osobe prezidenta na účely dokazovania úmyslu v kvázi trestnom konaní o obžalobe?)
Samostatnou kapitolou sú nešťastné procedurálne pravidlá pre obžalobu v NR SR. Ich základný problém je, že neexistujú. Peknou právnou zásadou je rovnosť strán. Obidve strany majú byť primerane reprezentované a mať šancu predniesť svoje argumenty a dôkazy. V našom prípade sa to ale diať vôbec nemusí. Prezident, alebo jeho zástupca sa prejednania obžaloby v NR SR zúčastniť nemusia. Nie je jasné akým spôsobom sa majú predkladať dôkazy a výpovede pred NR SR pod prísahou sú neprípustné. V Spojených štátoch, kde je legislatívny impeachment používaný aj na justičné nominácie, existujú veľmi presné procedurálne postupy.
Takže obžaloba je ešte menej použiteľnou pre riadne vyvodzovanie zodpovednosti voči “silnému prezidentovi”, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať a to aj keby sme prekonali požiadavku 3/5 väčšiny na jej podanie.
Napísané spolu s Katarínou Batkovou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára