Sťahovanie

Prevádzkový oznam

Blog som presťahoval na dubeci.blog.sme.sk. Budem rád, keď ma budete čítať aj tam.

Opustený volič SDKÚ

SDKÚ zažila v posledných voľbách zdrvujúcu porážku. V roku 2010 volilo SDKÚ 390 tis. ľudí, kým v roku 2012 o 234 tisíc ľudí menej. Spolu so stratou v SaS 150 tisíc voličov, znamenal tento prepad podpory vlastne dôvod výhry Róberta Fica. Most stratil "len" 30 tisíc voličov a KDH ich naopak 10 tisíc získalo.

Poučenie z krízového vývoja

SDKÚ sa veľmi hrdí tým, že si ako jediná strana zobrala ponaučenie z volebného vývoja a kompletne obmenila vedenie. Problém s lídrom zrejme bol jedným z problémov strany, no po výmene vedenia došlo aj v zmene v politickej komunikácií a stratégii strany. Veľmi zjednodušene povedané, SDKÚ sa začala viac profilovať v témach ako kresťansko-etické otázky, rómska problematika, tvrdšia ekonomická kritika vlády s populistickými podtónmi (1). SDKÚ, ktorá v sebe mala bez pochýb pnutie medzi pravicovým elementom (Kaník) a stredovejším (Radičová), sa tento raz jednoznačne vybrala prvou cestou.   V roku 2010 po zverejnení programového vyhlásenia Radičovej vlády,  sa o SDKÚ už hovorilo ako o zradcovi pravice (tzv. "Klub mladých socialistov" - Sulík, circa 2010), lebo veľmi veľa spomína kvalitu života a podobné pochybné koncepty. 

Toto je samozrejme legitímna politická stratégia. Posilnime populistický odkaz - rozprávajme kriticky o Rómoch, cenách potravín a národno-kresťanských hodnotách a stratených voličov získame späť. Otázka je skadiaľ a koľko.

Kde stratila SDKÚ

Táto tabuľka ukazuje niekoľko zaujímavých faktov. V prvom rade, gro straty voličstva SDKÚ prebehlo v "mestských" okresoch, v tabuľke sa napríklad nachádza každé krajské mesto. Samozrejme, výskyt väčších mestských okresov je prirodzený, no na rozdiel od SaS, ktorá si v Bratislave udržala svoje pozície a strácala najmä v "regiónoch", v prípade SDKÚ vidíme úplne opačný fenomén. V strate relatívnej podpory sa tento kontrast ukazuje ešte výraznejšie.

Porovnanie SDKÚ a SaS

Strata SDKÚ v roku 2012 oproti 2010

Ponúka sa teda otázka, aký má zmysel posilňovanie protestno-populistického elementu SDKÚ, keď k strate voličstva došlo zrejme v radoch voličov, ktoré na takéto veci až tak nereagujú. Nasvedčuje tomu niekoľko skutočností, napríklad podpora protestných-populitických strán v roku 2010 a 2012 - SaS a OĽaNO. V prípade SaS vidíme, že v okresoch, kde najviac stratila, došlo zároveň k veľmi dobrým ziskom OĽaNO. V prípade SDKÚ takýto silný vzťah nie je. Rovnako v Bratislave si SaS udržala voličov, no nezískala žiadnych nových, z čoho môžeme dedukovať, že tí vo voľbách v roku 2012 ostali doma. Individuálne kampane dvoch najvýraznejších populistických politikov nepriniesli zásadné skoky cez krúžkovanie - Ľ. Kaník získal 13 tis. hlasov a Š. Kužma len 5 tisíc. (Do parlamentu sa nedostal, ale po zvolení nového predsedu sa stal generálnym sekretárom strany.) Tomu, že protestné odkazy voličom SDKÚ tak nevoňajú, nasvedčujú aj dáta IVO (graf 6.) - v ich prieskume tvorili prebehlíci z SDKÚ do OĽaNO, len 14% ich voličov.

Proti socialistom! 

Patrí sa ale povedať, že preferencie SDKÚ z toho, ako im môžeme dôverovať, od slovenských agentúr sa odrazili od dna a momentálne sa pohybujú medzi 8-9%. Obhajca novej stratégie by povedal, že prístupnejšia komunikácia a "ľudovejšie" témy zaberajú. Podľa môjho názoru to je ale nesprávny pohľad. Najzásadnejšou otázkou, je skadiaľ títo staronoví voliči SDKÚ prišli. Pokiaľ to nie sú voliči, ktorí v roku 2012 ostali doma - ale ako sa obávam, z veľkej časti voliči iných opozičných strán, tak je to v konečnom výsledku jedno. Celkový volebný zisk opozície ostane rovnaký, len pomery medzi stranami sa zmenia. Rozumiem tomu, že toto je relatívne jednoduchá hra na istotu. Ľúbivejšie a ľahko komunikovateľné témy prinášajú pozornosť, ale v tomto priestore sa nám pomaly začína nakopovať viac strán - okrem SDKÚ, tam má nasmerovaná aj SaS, Nová väčšina a svoj diel populisticko-protestného voličstva si bude chcieť zobrať aj OĽaNO. O tom, ako socialisti šafária so štátom a infikujú ho rakovinou nezamestnanosti, hovorí takmer každá strana, najvýraznejšie SaS. O tom, ako máme problém s Rómami a kriminalitou, hovorí SaS a NOVA (so silným politikom v tejto téme). Na akej téme sa vlastne chce nové vedenie SDKÚ zviditeľniť a odlíšiť?

Slovenská "pravica" je veľmi heterogénne združenie, v ktorom každá zo strán zohrala svoju úlohu v zlákaní voličov na svoju stranu - od maďarských voličov, cez konzervatívno-kresťanské hlasy až po protestných voličov. SDKÚ hrala úlohu modernizačnej strany, ktorá dodala víziu (EÚ, modernizácia) a zaujímavé ekonomické politiky. Strana sa nikdy zásadne nemiešala do symbolických sporov, alebo ideologickej polarizácie (samozrejme, mnoho reforiem bolo bez pochýb pravicových - ale neboli komunikované touto líniou, napr. na rozdiel od vtedajšej OKS, alebo súčasného vedenia).

Zabudnutý volič

Zdá sa mi, že tento element opozičnej ponuky pre voliča bude chýbať, resp. pri šikovnej práci a menšom akcente na konzervativizmus môže veľmi pekne postupne zabrať Alfa R. Procházku so svojim hrejivým pseudo-adenaurovským odkazom. Kvalitné, verejné dostupné dáta chýbajú (2), takže takmer všetko tu je dobre mienený odhad, ale môžeme predpokladať, že mestské voličstvo bude citlivé na iné témy. Krajské mestá trpia menšou nezamestnanosťou a sú ekonomicky silnejšie. Pri ako-takej istote pracovného miesta sa na prvé miesta vnímania problémov môžu dostať veci ako kvalita verejných služieb, kvalita správy verejného majetku. Takýto voliči častejšie vstupujú do väčších spotrebiteľských vzťahov a ako príslušníci toho, čo sa dá v SR nazvať stredná vrstva, majú ašpirácie pre svoje deti, ktoré budú pravdepodobne spočívať v zabezpečení ich kvalitného vzdelania.

Nevedno prečo, vedenie SDKÚ tieto skupiny už nevníma ako prioritu (pri pohľade na slovenský politický facebook má človek pocit, že ostať cez víkend v obci s viac ako 50 tis. obyvateľmi je smrteľný hriech) a namiesto toho sa tlačí do segmentu, kde je už teraz plno. Stalo sa pomaly povinnou jazdou nadávať na zlý marketing, komplikovaný message a menšiu údernosť pravicových strán, ale ak existuje nejaká skupina voličov, ktorá je momentálne najviac under-served, tak sú to pragmatickí voliči, ktorí nepôjdu protestovať za rovnú daň, ideológie veľmi neriešia, ale potešia sa fungujúcej škôlke a rýchlym úradom. Komunikuje sa to komplikovanejšie, ale úspech bude mať opozícia len vtedy, ak bude mať viac hlasov v súčte. Preťahovanie voličov medzi sebou nikam nevedie.

(1) Slovo populistický používam v blogu bez akéhokoľvek hanlivého podtónu. Je to plne legitímny spôsob vedenia politickej stratégie.

(2) O súvisiacej téme písal stále viac anekdotálne, ale predsa z vnútra strany, bývalý poradca M. Dzurindu Sergej Michalič.

With friends like these, who needs enemies

Text vyšiel na stránke Jetotak, 13.3.2013

Pavol Hardoš napísal minulý týždeň kritický komentár o odkaze Huga Cháveza. Môžeme si o štylistických kvalitách textu myslieť svoje, môžeme nesúhlasiť s obsahom, ale tváriť sa, že každá kritická reakcia voči Chávezovi je pokračovaním neoliberálneho sprisahania je prístup ako z inej reality. Zmierme sa s tým, Chávézovo vládnutie bude vyvolávať rozpory aj na ľavicovom spektre, ktoré sa neprekonajú inak ako otvorenou diskusiou.

Mňa na tejto celej afére zaráža však iná vec. Presvedčení fanúšikovia politických prúdov – ľavice či pravice - sa až mariánskym spôsobom primkýnajú k politickým legendám. (Adoračné texty o Chávezovi sú na nerozoznanie od toho, čo napr. Lukáš Krivošík písal po smrti Pinocheta) Nekritické hodnotenie politikov – od Pinocheta, cez Thatcherovú, Rona Paula po Havla či Cháveza má jedno spoločné – politiku redukujú na nejaký zápas futbalových tímov s maskotmi, ktorých nekriticky obdivujeme, dáme si ich aj na tričko a na facebookoch poriadne vynadáme každému, kto s nami bude nesúhlasiť. A len mimochodom,  keď budeme potom najbližšie .týždňu, Lampe a SME vyčítať aké zadubené a jednofarbné médiá to sú, môžeme si spomenúť na prístup ku kritike na vlastnom políčku. Úprimný kritický prístup k politike takto nevyzerá.

No a úplne absurdná mi príde aktivizácia časti ľavicového spektra, ktorú táto téma vyvolala. Hádať sa o to, akú podobu má ľavicový program pre krajiny globálneho juhu je síce akademicky zaujímavé a dôležité, ale tváriť sa že tento program má nejakú relevanciu pre strednú Európu je opäť bizarné.

Najsmutnejšie na tom celom však, je že celá diskusia okolo tohto textu ukazuje v akom odtrhnutom stave je časť autentickej slovenskej ľavice. V tejto krajine vládne nominálne sociálno- demokratická strana s jednofarebnou väčšinou. Poslanci, ktorí o sebe vyhlasujú, že sú radikálni ľavičiari sedia v poslaneckom pléne. Mňa oveľa viac než správna cesta pre bolívarskú revolúciu zaujíma to, prečo sa sociálna demokracia bratá s ľudákmi a hovorí o nevďačných menšinách? Prečo zákony o registrovaných partnerstvách predkladá (bu bu bu) neoliberálny poslanec? Prečo tu neexistuje žiadna reálna progresívna pro-rastová agenda? Prečo sociálno-demokratická vláda nevie slušne zaplatiť učiteľov, berie peniaze (prepytujem) zdravotne postihnutým osobám, ale zákony šité na mieru Penty idú v zrýchlenom legislatívnom konaní?

Kde je verejný tlak intelektuálnej ľavice na túto vládu pri týchto témach? Najzarážajúcejšie je, že mnoho ľudí, ktorí majú prístup „k moci“ o týchto témach vôbec nehovoria a namiesto toho riešia pre slovenskú realitu absolútne nepodstatné symbolické záležitosti a pritom kričia ako budujú ľavicu. Uvedomme si jedno. V tejto krajine vládne strana, ktorá ak by naozaj realizovala to čo má v názve, tak jetotak neprodukuje nič iné ako oslavné komentáre. Namiesto toho však vidíme, že sa situácia v ničom nezmenila.

Ak intelektuálna ľavica nevie vyprodukovať nič iné, ako módne slogany a slušné mlčanie vo vzťahu ku SMERu tak šanca, že v tejto krajine vznikne relevantný politickú prúd (v či mimo SMERu), ktorý bude aj robiť to, čo má v názve je minimálna.

Prekliatie predsedu SaS (nech ním bude ktokoľvek)

Voľba predsedu SaS je čo nevidieť. Do tejto voľby si projektuje každý, čo mu príde najdôležitejšie. Novinári bratovražedný boj, ostatok pravice nádej na stabilizáciu potenciálneho koaličného partnera. Možno sa ale kúsok zabúda na tú najdôležitejšiu vec - voličov. Tí budú v hlavnej miere určovať, ako sa bude správať víťaz volieb na predsedu a oni aj rozhodnú o tom, či bude jeho vedenie považované za úspešné. Nech sa ním stane ktokoľvek, dostáva sa do ťažkej situácie.


Prekliatie prvé: Protestný volič a vysoké očakávania

V roku 2010 vstúpila SaS do slovenskej politiky vo veľkom štýle. Ponuka to bola atraktívna, odborníci namiesto jánošíkov a 3x16% v daniach a k tomu neopozerané tváre. SaS prirodzene prebrala rolu nositeľa liberálnych tém - hlavne v ekonomike a s istým ostychom aj v socio-ekonomických témach.

V roku 2010 teda získala úctyhodných 12% percent a výborných 307 tis. hlasov. Ako vidno aj v tabuľke nižšie, najsilnejšiu podporu mala SaS v Bratislave a v priľahlých okresoch. Ako sa často spomína, SaS je stranou bratislavských podnikateľov. To by bola však veľmi jednoduchá interpretácia, lebo ak aj je slovenský podnikateľský spirit rozvinutý do plného rozletu, 300 tis. hlasov nevytlačí. Priemerný okresný výsledok SaS v roku 2010 bol 11,6%. V okresoch Liptovský Mikuláš, Žiar n. Hronom, Dolný Kubín, Brezno či Prievidza sa SaS dostala  nad túto hranicu. Ako vidno aj na mape nižšie, strana dosiahla silné výsledky aj v severnej a strednej časti stredného Slovenska.

SaS v roku 2010

Top 10 okresov SaS: Voľby 2010 a 2012

Voľby 2012 už také úspešné, strana stratila vyše polovicu voličov. Prepad medzi jednotlivými voľbami bol v bratislavských okresoch minimálny. V okresoch s najsilnejšou podporou došlo aj k najmenšej obmene. Naopak najsilnejší odliv vidíme práve v mimo-bratislavských okresoch.

Strata hlasov SaS v roku 2012

Top prepad podpory SaS

Tu budem hypotetizovať. Veľká časť voličov SaS v roku 2010 nevolila stranu pre jej liberálne hodnoty, ale kvôli jej novosti a až populistickému apelu. (Pamätáte sa ešte na referendum o maximálnej cene vládnych limuzín?) Veľká časť úspechu spočívala práve v zozbieraní tohto populisticko-protestného voliča. Voliča, ktorého v roku 2012 strana stratila najviac v prospech OĽaNO. (Viď graf 6. prezentácie IVO) To, čo SaS momentálne ostalo je naozaj tvrdé, ekonomicky liberálne, euroskeptické jadro, ktorý podporoval stranu aj napriek pádu vlády a radikálnemu postoju voči EÚ.


Tu nastáva, ale mierny problém v očakávaniach. Protestný volič je ťažká disciplína a strana má insurgent dividend, väčšinou len raz - kým sa nedostane k moci. V roku 2016 ho bude lákať dostatok nových, alebo populistickejších subjektov. Posilňovanie tradičného ekonomického programu, euroskepticizmus je tiež cesta tŕnistá, špeciálne v čase hospodárskych problémov, kedy aktivistickejšia vláda riešiaca krízu bude mať prirodzený apel. Počet voličov v roku 2012 ukázal, že záujem o "neoliberálnu" ponuku je, ale nie nejak šokujúco obrovský. Poslednou cestou môže byť zjemnenie programu, posun viac ku stredu a odobratie pary na euroskeptickom fronte - stratégia, ktorú už Jozef Kollár naznačil. V tomto priestore bude ale tlačenica - SaS, SDKÚ, Nova, Alfa. Čím viac subjektov, tým ťažšie sa odlíšiť a získavať hlasy.

Prekliatie druhé: Liberál na Slovensku znamená kadečo (aj nepekné veci)

Predseda strany možno všetky vyššie uvedené možnosti ani nebude mať k dispozícií. Zdá sa, že volič sa si cestu pre stranu už celkom jasne vybral. Napriek tomu, že strana primárne vníma seba ako liberálnu, jej voliči majú niektoré názory, ktoré s liberalizmom majú nie veľa spoločného. Klasickým príkladom je rómska otázka. Kým vo voľbách 2010 strana túto tému neriešila, v roku 2012 dostala v celku prominentné miesto v podobe programu "Práca namiesto dávok". To, že voliči na túto tému reagujú kladne ukazujú aj dve tabuľky nižšie. (zdroj 1, zdroj 2)  Človek sa potom tým Krajcerovým výstupom a Grexovým blogom ani nečuduje.

Naopak, na liberálnej téme ako sú partnerstvá LGBT párov elektorát SaS nejak zvlášť nereaguje. Celkovo sa témami ako sú Rómovia či EÚ strane darí vyvolať väčší záujem ako pri klasických agendách moderných liberálnych strán západnej Európy.

Nasleduje ďalšia hypotéza. Ak chce strana získať opäť podporu ako v roku 2010 cesta bude viesť najpravdepodobnejšie cez pravicovo-populistické témy. Tvrdý prístup k prijímateľom štátnych dávok, znižovanie vládnych výdajov s jemnou prímesou anti-EÚ nacionalizmu. 

Nejedná sa však v európskom kontexte o nič výnimočné. Cas Mudde podobné strany opísal vo svojej knihe  Populist Radical Right Parties in Europe. Takéto strany majú silné anti-európske postoje, často nacionalistické až xenofóbne názory (na západe najmä voči imigrantom a moslimom), welfare chauvinisim a to všetko spojené s neoliberálnym prístupom k štátu a láskou minimálnym daniam. Klasickým príkladom sú dánska DFP , Praví Fíni (pravicový populizmus bol a je v Škandinávií big) či variácie a mutácie strán, ktoré v Holandsku začali hnutím Pima Furtnyna. Samozrejme, aj v tejto skupine strán existujú rozdiely, ale pravicový populizmu je zabehnutý model fungovania aj v konsolidovanejších demokraciách ako je tá naša.

Otázkou je či sa touto cestou bude chcieť SaS vydať. Vhodných kandidátov na predávanie takéhoto odkazu má strana dosť. Netvrdím však, že SaS je strana plná pravicových populistov. V a na periférií SaS sa nachádza viacero ľudí, ktorí stranu vnímajú ako autentický liberálny projekt so všetkým, čo to obnáša. Problémom však je, že po neúspešných voľbách a komunikácii istých odkazov sa už strana posunula do segmentu, z ktorého sa ťažko presúva a plus, povedzme si úprimne, nie je to ani volebne racionálna stratégia.

Strana SaS zrejme tak skoro nebude salónnou liberálnou stranou, ktorá združuje voličov, ktorí sú už ekonomicky za vodou a chcú riešiť post-moderné témy. (Ak takýto projekt vznikne tak to pôjde nad rámec tejto strany a tak skoro to nebude- ale to je len odhad) Po tomto dopyt neexistuje. Strana tak smeruje k tomu, aby združovala ekonomicky silnejšie vrstvy obvyvateľstva, ktorým sa nechce prispievať chod štátu a na ňom závislé skupiny obyvateľstva. "Pravica" nezdružuje len salónneho voliča. Predseda strany bude teda vtlačený do veľmi tesného miesta - medzi vysoké očakávania na zisk, potrebu udržania koaličného potenciálu a základnej politickej slušnosti. Nie je mu čo závidieť.

Štyri veci, ktoré ukázala obžaloba Ivana G.

Pred dvoma týždňami sa do parlamentu dostala prvá obžaloba prezidenta SR, ktorej prerokovanie bolo nešťastným spôsobom prerušené. O celej obžalobe a Ivanovi Gašparovičovi sa už toho dosť napísalo, väčšinou politického. V tomto blogu by sme sa ale chceli zamerať na veci, ktorých dosah prekračuje hranice tohto prípadu a ukazuje na novú silnú rolu prezidenta v našom systéme a s tým spojené nedomyslené dôsledky.

Vec 1.: Ústavný aktivizmus

Väčšina z nás považuje SR za parlamentnú demokraciu, v ktorej politicky najvplvynejším orgánom je Národná rada. Prezidentská funkcia, i keď formálne najvýznamnejšia, bola považovaná za skôr ceremoniálnu.

Ústavný súd túto situáciu zrejme zmenil. Zrekapitulujme si už známe nálezy. Prvým bol prípad súvisiaci s nevymenovaním kandidáta na viceguvernéra NBS Tvarošku do funkcie. Ústavný súd povedal, že prezident má právo skúmať, či kandidát splnil zákonom dané požiadavky. Posun však nastal v druhom rozhodnutí. Prezident má na základe nedávneho rozhodnutia Ústavného súdu SR možnosť nevymenovať kandidáta do funkcie generálneho prokurátora osobu, ktorá:

a) nespĺňa zákonné predpoklady (to by v tomto prípade bolo napríklad, že nie je prokurátorom)
b) pre iné závažné dôvody, ktoré sa týkajú navrhnutej osoby za predpokladu, že by jej vymenovaním
- bola ohrozená vážnosť funkcie alebo orgánu
- bol ohrozený riadny výkon funkcie alebo chod orgánu.  

Dôvody pod písmenom b) dávajú prezidentovi možnosť vziať do úvahy rôzne okolnosti a rozsah voľnej úvahy, ktorá je takto prezidentovi daná je limitovaná kritériami, ktoré stanovil Ústavný súd SR (pomerne neurčito). Zhrnuté, Národná rada v súčasnosti nemá kontrolu nad obsadzovaním verejných funkcií. Toto sme doteraz vedeli.

Zaujímavá je, ale radikálnosť akou ÚS zasiahol do vzťahov medzi ústavnými orgánmi a de facto sa posunul na úroveň ústavotvorcu. Je otázne, či si niekto takto jeho úlohu predstavoval. Zarážajúca je aj argumentácia súdu, okrem iného tvrdí, že neexistuje všeobecný princíp, z ktorého by vyplývala povinnosť prezidenta vyhovieť návrhom vlády, alebo NR SR. Ďalej máme podľa súdu tradíciu silného prezidenta vychádzajúcu az čias Československa (?).

Posilnenie funkcie prezidenta sa prejavilo už aj v každodennom politickom živote. Radoslav Procházka sa napríklad pre Trend vyjadril, že ako prezident by mohol zvážiť odvolanie predsedu Najvyššieho súdu SR a Súdnej rady SR. Ak sa nič nezmení, voľby v roku 2014 budú mimoriadne zaujímavé aj z hľadiska vykonávania reálnej moci.

Nik netvrdí, že prezidentská funkcia v SR musí byť slabá, lebo to je tak správnejšie. O tom akú úlohu v slovenskom politickom systéme zohráva hlavu štátu má rozhodovať parlament. Problémom tohto prípadu je, že ÚS sa nám mierne utrhol a začína organizovať náš politický systém.

Vec 2.: Moc bez kontroly

Posilnenie funkcie prezidenta však so sebou prinášaj dalšie následky. Asi by sme súhlasili s tézou, že so stúpajúcou mocou, by mala stúpať aj možnosť kontroly Ústavného orgánu. Možnosti kontroly prezidenta sú mimoriadne obmedzené. Ústava umožňuje jeho obžalovanie jedine za vlastizradu (čo je mimoriadne zriedkavá skutková podstata, ktorej okrem V. Biľaka, asi v SR nik nečelil) a úmyselného porušenia ústavy (kde nik netuší, čo sa kvalifikuje ako úmyslené). A ak by to nestačilo, celé toto stíhanie je podmienené politicky, trojpätinovou vačšinou. Ak by sa Ivan Gašparovič rozhodol ísť predávať drogy do podchodu na Hodžovom námestí, polícia by nič nezmohla. Mimo ústavnej obžaloby, priestupkov a občianskych sporov, je prezident nepostihnuteľný. (Ešte je tu ľudové hlasovanie, ktoré vyhlási NR SR na základe rozhodnutia 3/5 a za odvolanie musí hlasovať absolútna väčšina voličov) Porovnajme túto situáciu s členmi exekutívy, na ktorých sa vzťahuje jasná a používaná politická zodpovednosť, ale aj trestný čin zneužívania právomocí verejného činiteľa. Poslanci imunitu stratili a sú taktiež disciplinárne stihateľní podobne ako členovia justície.

Nezabúdajme, že prezident môže, ale nemusí vymenovať osobu navrhnutú NR SR či vládou do funkcie a v čase, kým je vláda v demisii, vykonáva veľkú časť jej kompetencií (a to ako sa ukázalo počas poslednej demisie vyslovení nedôvery vláde I. Radičovej, nemusí byť otázka niekoľkých dní.)

Inými slovami, prezident sa môže rozhodnúť urobiť veľmi nevýhodné obchody so štátnym majetkom, alebo ako sa ukazuje, podľa vlastného uváženia nevymenovať do funkcie navrhnuté osoby a momentálne nemáme veľa nástrojov na jeho kontrolu. Nie je to pekný systém checks and balances.

Vec 3.: Nie je svojvôla ako svojvôla

Aj v svetle horeuvedeného zaujala voči tejto téme zaujímavé stanovisko vláda. Podľa nej “vlastné presvedčenie a svedomie prezidenta sú základom pre rozhodovanie o výkone jeho funkcie”. Vláda v stanovisku ďalej píše, že “prezident nie je viazaný ani príkazmi orgánov verejnej moci, ani príkazmi fyzických osôb, ani právnických osôb”. Preto ani rozhodnutie disciplinárneho senátu nekonať (či nekonať) vo veci trestania J. Čentéša je pre neho bezpredmetné.

Prezident je teda viazaný ústavou, ale už nie je viazaný rozhodnutím akéhokoľvek iného orgánu, lebo by sa jednalo o príkaz. Nejedná sa o úplne neprípustnú argumentáciu, ale o veľmi nebezpečnú. Dotiahnuté do dôsledkov sa prezident môže rozhodnúť ako chce. Vziať do úvahy, čo chce. Jediná vec, čo musí spraviť je uviesť dôvody, pre ktoré sa rozhodol. Vláda v tomto prípade úplne odignorovala stanovisko ÚS, podľa ktorého rozhodovanie prezidenta nemôže byť svojvoľné.

Vec 4.: Nevieme poriadne obžalovať

Čl. 107 Ústavy o obžalobe Prezidenta jasne používa trestnoprávny slovník, zákon o konaní pred ústavným súdom hovorí o primeranom použití Trestného zákona a Trestného poriadku. Na druhej strane orgány činné v trestnom konaní pri obžalobe na Prezidenta nemajú žiadnu právomoc. Fáza trestného konania, v ktorej prebieha vyšetrovanie a zbieranie dôkazov, ich hodnotenie a rozhodovanie o tom, či sú dané dôvody na pokračovanie v trestnom konaní pred súdom, v prípade obžaloby prezidenta absentuje úplne. Dokonca samotné podanie obžaloby je ponechané Národnej rade SR, ktorá by mala suplovať rozhodnutie prokurátora v trestnom konaní a 30 poslancov, na ktorých podnet sa obžaloba podáva majú byť vyšetrovateľmi a majú zbierať a hodnotiť dôkazy pre obžalobu.

Samozrejme takéto nastavenie právomocí je veľmi odlišné od trestného stíhania a samotné “úmyselné porušenie ústavy” nie je trestným činom podľa Trestného zákona. Preto je veľmi problematické postupovať podľa týchto právnych predpisov. V zásade pre úspešnosť obžaloby pre úmyselné porušenie ústavy je potrebné preukázať jednak porušenie ústavy a jednak úmysel Prezidenta porušiť ústavu, čo je veľmi problematické aj pre absentujúcu prípravnú fázu, kde napríklad prebieha vyšetrovanie, výsluch svedkov prípadne samotného obžalovaného.

Preukazovanie úmyslu je o to zložitejšie, že ide o psychický vnútorný vzťah páchateľa k jeho vlastnému konaniu, skúma sa do akej miery vedel, že porušuje zákon (v prípade Prezidenta ústavu) a do akej miery chcel porušiť zákon. V zásade sa preukazuje okolnosťami konania páchateľa, jeho tvrdeniami pred spáchaním skutku, okolnosťami postupu pri páchaní skutku a podobne. V prípade absencie vyšetrovacej fázy sa môžu poslanci navrhujúci obžalobu ľahko dostať do dôkaznej núdze. (a bonusová otázka: je konanie hovorcu prezidenta, pričítaľné osobe prezidenta na účely dokazovania úmyslu v kvázi trestnom konaní o obžalobe?)

Samostatnou kapitolou sú nešťastné procedurálne pravidlá pre obžalobu v NR SR. Ich základný problém je, že neexistujú. Peknou právnou zásadou je rovnosť strán. Obidve strany majú byť primerane reprezentované a mať šancu predniesť svoje argumenty a dôkazy. V našom prípade sa to ale diať vôbec nemusí. Prezident, alebo jeho zástupca sa prejednania obžaloby v NR SR zúčastniť nemusia. Nie je jasné akým spôsobom sa majú predkladať dôkazy a výpovede pred NR SR pod prísahou sú neprípustné. V Spojených štátoch, kde je legislatívny impeachment používaný aj na justičné nominácie, existujú veľmi presné procedurálne postupy.

Takže obžaloba  je ešte menej použiteľnou pre riadne vyvodzovanie zodpovednosti voči “silnému prezidentovi”, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať a to aj keby sme prekonali požiadavku 3/5 väčšiny na jej podanie.   


Napísané spolu s Katarínou Batkovou.  

Modrý SMER, no isteže.

Niektorí opoziční politici a pridružený tajomný komentariát objavili inovatívny recept na porazenie Róberta Fica, treba modrý Smer. (Nechajme bokom logickú hodnotu tohto tvrdenia "nato aby som vyhral, potrebujem vyhrať".) Najproblematickejšie na tomto celom ťažení je to, že je založené na niečom, čo v slovenskom prostredí nemá absolútne tradíciu a slúži zrejme len na vyvolávanie falošných nádejí, projektovania obrazu sily, ktorý sa nikdy nenaplní. This will end in tears.

Keď dáta a skúsenosť nepustia

Adam Znášik už pekne opísal, základnú chybu v tvrdení o potrebe modrého Smeru.  Výsledky SDKÚ, ktoré  ju posunuli najbližšie k 20% jej nezaručili účasť na vláde. Žiadna pravicová strana nezískala nikdy viac ako 19% no napriek tomu bol stredopravý priestor pri moci 3-krát z piatich  parlamentov po roku 1998. (Pozn.: Vrtieť psom šermuje voľbami z roku 1998. Odmietam tento prípad považovať prenositeľný do súčasnosti - tie voľby neboli štandardné, jednalo sa o charakter systému, dochádzalo k mimoriadnej mobilizácií proti jasnému nepriateľovi, niečo čo sa s takou intenzitou nezopakuje nikdy.)


Niečo k tomu ešte pridám. Ani v jednom prípade, okrem volieb 2006, kedy vybuchol slovenský "liberalizmus" tak najväčšia pravicová strana nemala viac ako všetci ďalší dokopy. Pravica dokázala vládnuť bez modrého smeru. Z grafu nižšie však vplýva ďalšia  podstatnejšia vec. Vo voľbách 2012 jednoznačne stratil liberálny a občiansky prúd  pravice a môžeme asi celkom s istotou povedať, že vo veľkej miere sa jednalo o znechutenie lídrami daných strán.

Znechutený volič sa začal presúvať, časť hlavne zo SaS do OĽaNO a časť ostala sedieť doma. Spôsob ako ho dostať späť - a: vymeniť vedenie,  b: vymyslieť nový, atraktívny obsah,  c: v prípade, že nič nefunguje a značka je nenávratne zničená - vytvoriť nový subjekt, ktorý týchto voličov späť priláka.

No a keď sme už pri tom ako by sa nám páčilo zjednocovanie, skúsme teda vytvoriť volebný systém, ktorý budu štiepenie na malé strany penalizovať a spoluprácu podporovať (ale áno, to je na dlho téma). A pomedzi to nepovažujme za mienkotvorný týždenník, ktorý považuje konzervatívne straníčky o 10 mužoch za štandard politickej práce .

Liberál, konzervatívec, reformista a maďar

Túžba po modrom smere je však založená na ešte hlbšom nepochopení reality než je mechanické hodnotenie výsledkov volieb. Monolitický SMER nevznikol preto, že požral všetky post-moderné ľavicové strany a čo ostalo vytlačil na okraj. Sila a programová koherenecia SMERu spočíva naozaj v tom, že na ľavom spektre predstavuje nespochybiteľnú voľbu a neexistuje reálna alternatíva a ani spoločenská objednávka, ktorá by to spochybňovala na tejto strane  spochybňovala. Silnejší štát, istoty, redistribúcia, obhajoba záujmov pracujúcich, prímes nacionalizmu a žiadny post-modernizmus. Kvalitný mix, ktorý mal tradične silnú podporu spojený s kvalitnou realizáciou a charizmatickým lídrom si našiel výborný nástroj na realizáciu.

Ak teda niekto tvrdí, že chce modrý smer, musí povedať čo bude jednotiacim prvkom takéhoto subjektu. A musí to byť schopný spraviť s stredo-pravým elektorátom, ktorý má k dispozícií. Ten obsahuje okrem iného kresťanskú demokraciu (konzervatívny v etických otázkach, nie až tak napravo na ekonomike ako si myslíme), občiansku demokraciu (ktorá momentálne kanibalizuje ostatok pravice so svojim národno-kresťanským obrodením), liberálov (radikálne proti štátu, EÚ a približujúci sa pravicovému populizmu)  a strany, ktorá sa momentálne tvári pravicovo, ale je vlastne reprezentantom etnických a špecifických záujmov.

Nejedná sa o pocit založený z komunikácie strán. Z tých málo dostupných údajov o socio-ekonomickom zložení voličstva jednotlivých strán celkom zrejme vyplýva, že ani na témach, ktoré zvestovatelia modrého smeru považujú za kľúčové nepanuje jednota. Podobné údaje vykazujú výskumy IVO konzistentne. Je to zaujímavé čítanie odporúčam, hlavne ak sa vyjadrujete do médií.

Exhibit B: Veci ,čo nás zjednocujú

Exhibit C: Platfroma

A áno, môžeme mať tisíc výhrad k metodológií výskumu, či dočasným faktorom, ktoré pôsobili počas zberu dát. Jedná vec však z týchto výskumov vychádza konzistentne  Slovenský stredo-pravý sektor je štruktúrovaný veľmi prirodzene do minimálne troch prúdov a je veľmi ťažké povedať, ktorý z nich bude aj s ďalším vývojom krajiny dominantný. Nerozumiem teda celkom tomu  na čom tu docvála ten nový vše-spájajúci spasiteľ. Je veľmi pravdepodobné, že sa tieto strany nebudú vedieť zhodnúť na etických témach, ekonomickej politike, skupinových právach či Európe a pod je výsledkom toho, že pre ich jadrových voličov sú tieto témy prioritné. Ak stále pochybujete, stačí si spomenúť na pravidelné rozjímanie o kultúre smrti, ktoré je spojené s "pravicovým" prezidentským kandidátom, ku ktorému vždy prikvitne zástupca hodnôt Pravdy a v druhom kole pravicového kandidáta nepodporí. Pre väčšinou voličov je voľba medzi pravicovými stranami reálnym hodnotovým súdom a nie len výberom lídra. (Veľmi si tipnem, na rozdiel napríklad od ČR kde medzi ODS a TOP09 nespočíva rozdiel vo svetonázore, ale skôr straníckej reprezentácií)


Ale inde to ide

Nad týmto som si lámal hlavu. Čo je dôvod tejto heterogénnosti? Teraz môžem len hádať. Možno je to rýchlym a nerovnomerným hospodárskym rastom, ktorý spôsobuje, že elektorát pravice žije od miest z európsky nadpriemernou životnou úrovňou po kraje, ktoré sú v spodnej dvadsiatke. Do toho namiešajme s tým spojený rozdielny vývoj sociálnych noriem a či čudné variácie na národnú otázku a máme celkom komplikovaný mix. Vôbec ma neprekvapuje, že pre ľudí s tak rôznorodými pozadím môže byť zaťažko voliť jednu stranu. Dzurinda dokázal (pred otvorením nožníc) vytvoriť jednotiaci prvok v podobe boja za demokraciu a vstupe do EÚ. RF by musel veľmi uletieť, aby sa to opakovalo. (A ako vieme on sa už európskych inštitúcií bojí)

V kontinentálnej Európe sa samozrejme došlo ku konsolidácii straníckych systémov. Nečudo keď ten proces prebiehal pomaly od 19. storočia a v prípade Škandinávie či nemecky hovoriacich krajín boli tieto strany organicky zakorenené v spoločnosti nie len prostredníctvom politiky. Zaujímavejšie sú ale prípady okolitých krajín, kde došlo konsolidácií a vzniku veľkých strán. Je to fakt preto, že sú tie krajiny homogénnejšie?

Späť k pointe

Mám veľký problém uveriť tomu, že pri tomto elektoráte je niekto schopný postaviť pravicovú stranu, ktorá pôjde nad 20% a bude sa tváriť zjednocujúco.  Skúsenosť a súčasné nálady ľudí tomu neprajú. Heterogénej pravici sa bude veľmi ťažké vyhnúť. Taktiež rozumiem snahe hľadať nové politické projekty v rámci svojich segmentov, alebo na rozmedzí maximálne dvoch - vyčerpané značky potrebujú nový obsah, alebo výmenu, čísla nepustia.

Znamená to, že  pravica nebude vládnuť spolu? Nie, len ju to predurčuje na komplikovanejšie vládnutie, ktoré si úplne prirodzene bude vyžadovať väčšie transakčné náklady na vyjednávanie kompromisov a vysokú politickú zručnosť jej lídrov. Treba takých nájsť.

(Update 23.2.: Skrátená verzia textu vyšla v prílohe Fórum denníka SME 23.2.)

Najkrajší kút je moja rodná zem: Ako sa rozdeľuje rezerva predsedu vlády

Pred mesiacom som písal o tom, ako poslanecký klub SMERu funguje ako dobre zorganizovaný lénny systém. Jedným zo spôsobov ako tento systém z vrchu lubrikovať je rezerva predsedu vlády.

Robert Fico a Iveta Radičová mali v roku 2012 k dispozícií 1,6 mil €. Robert Fico z tejto rezervy minul 1,2 mil. €. Na rok 2013 bude mať predseda vlády k dispozícii 1,66 mil. €. Podľa §10 zákona 534/2004 o rozpočtových pravidlách verejnej správy o použití tejto rezervy rozhoduje jedine predseda vlády a má slúžiť "Na krytie nepredvídaných výdavkov nevyhnutných na zabezpečenie rozpočtového hospodárenia alebo na krytie zníženia rozpočtovaných príjmov" (no irony intended). Pozrime sa teda nato ako s prostriedkami predseda vlády naložil.

Nadstraníckosť?

Zo sumy približne 1,2 milóna, ktorú má R. Fico k dispozícii, išlo cca. 700-tisíc eur na projekty obcí, miest alebo samosprávnych krajov. Ak sa teda obávam toho, že premiér rozdeľuje spriazneným obciam, kde má svojich starostov a primátorov, môžem sa pozrieť na ich stranícku príslušnosť.

Rozdelenie rezervy premiéra samosprávu (celková suma 385 eur.) (1)

Obce pod kontrolou SMERu majú v rozdeľovaní prostriedkov navrch, ale nie zvlášť výrazne, pokiaľ si uvedomíme aj celkovú prevahu strany na komunálnej úrovni.  Rezerva však nie je len o podpore samosprávnych projektov. Z tohto balíka išli prostriedky aj na podporu renovácií cirkevných pamiatok a rôzne aktivity mimovládneho sektoru, či vzdelávacích inštitúcií. V niektorých z týchto prípadov vieme identifikovať spriaznenosť s vládnou stranou, napr.:

• Podpora renovácie kostola v rodnej obci Andreja Kolesíka. Podobne renovácia v obci susednej.
• Podpora Ústavu politických vied SAV, myšlienkovo blízkemu SMERu.
• Podpora obce, kde má premiér chalupu.
• Podpora Ekonomickej univerzity, ktorej rektor je konzultantom zboru poradcov predsedu vlády.
• 300-tisícová dotácia pre dobrovoľný požiarnicky zbor, ktorého prezident kandidoval za SMER v komunálnych voľbách.
• Kancelária prezidenta republiky.

Ak horeuvedené, im podobné projekty, klasifikujeme ako "vládne", tak obraz vyzerá mierne odlišne.

Rozdelenie rezervy premiéra - aj so započítaním "spriaznených" projektov (celková suma 762 tis. eur)

Aj takéto rozdelenie má svoje problémy. Je veľmi ťažké povedať, ktoré peniaze sú opozičné, ktoré vládne, keďže do pozadia komunálnej politky a sietí regionálnych priateľstiev vidí málokto. Rovnako je možno neférové vyčítať Ekonomickej univerzite, že jej rektor má exkluzívny prístup k presedovi vlády. Možno by tú dotáciu dostal aj tak. Nezabúdajme, že veľká časť prostriedkov, ktorú premiér prerozdeľuje a ešte nebola spomenutá, je indivudálna podpora ľudí v sociálnej núdzi.

Premiér na rodný kraj nezabudol

Všetko moje presvedčenie o férových úmysloch však rozbíja nasledujúca mapa. Na mape sú označené všetky príspevky, ktoré zo svojej rezervy premiér udelil. Až do očí bijúca je podpora rodného kraja. V okolí Topoľčian a hornej Nitry sa žiadateľom o podporu premiéra veľmi darilo. Podobne je na tom východ Slovenska, odkiaľ pochádza veľká časť poslaneckého klubu. Zaujímavé je, že napriek tomu, že preseda vlády je veľký fanúšik vyrovnávania regionálnych rozdielov, nie malá časť jeho rezervy skončila v hlavnom meste. A podobne ako v prípade samotného poslaneckého klubu ma prekvapuje takmer totálna ignorácia stredného Slovenska. (Mimochodom, rodnému kraju premiéra podobne pomáha aj SMERom ovládaná štátna firma SEPS).


Full-screen mapy tu

Rezerva predsedu vlády nie je najhorším plytvaním, aké túto krajinu postretlo. PPC či aktivačným politikám sa to nevyrovná. Tento systém však v sebe úplne stelesňuje všetko zlé, čo držanie moci SMERom so sebou obnáša. Balík verejných peňazí, ktoré šéf exekutívy a (kvalitne integrovanej vládnej strany) svojvoľne rozdeľuje, podľa toho ako sa mu práve zdá vhodné. Tento podporuje rodný kraj a spriaznené inštitúcie. Samozrejme, nerobím si ilúzie o tom, že ak by sme tam mali pravicovú vládu, tak by sme boli zrazu svedkami rozpočtovej zodpovednosti.

Ak by existovali nejaké abstraktné pravidlá dobrého rozpočtovania, tak rezerva ich všetky porušuje - je svojvoľná, založená na ľubovôli jednej osoby, nepredvídateľná a bez jasných kritérií rozdeľovania. Taký rozpočtový feudalizmus za verejné prostriedky.

Lénny politický marketing

Nejde tu len o rezervu predsedu vlády. Robert Fico vie veľmi dobre narábať s verejnými prostriedkami tak, aby ich využil v prospech marketingu svojej strany. Rezervu aj za svojho posledného vládnutia využíval na maximum. Jeho pet projectom bolo stavanie multifunkčných ihrísk, podľa veľmi podobného kľúča ako vidíme v tomto prípade. Výjazdové rokovania vlády sú nesystematickým rozdávaním alamužny (vláda naposledy v Čadci schvaľovala aj opravu toalety v miestnom domove soc. služieb) za účelom dobrej PR.  Vzhľadom na stav v akom sú verejné financie v kombinácii s absolútnou kontrolou, ktorú nad nimi má vládna strana, sa starostom ani nečudujem. Je to racionálna stratégia a zdá sa, že nikoho to zvlášť netrápi.





(1) Do tohto grafu nie je zahrnutý najväčší 300-tisícový príspevok pre Letanovce. Táto obec má strarostu z SDKÚ-DS,  no veľký záujem na schválení tejto dotácie mali napr. aj poslanci výboru pre ľudské práva. Príspevok bol pridelený tesne pred spustením rómskej reformy, celkovo svojím charakterom vytŕča z bežných dotácií obciam a tak s ním v grafe nepracujem.

Slušnosť v parlamente chce každý (keď je v opozícii)

Stáva sa už takou parlamentnou tradíciou, že keď sa politici dostanú do opozície, tak volajú po dodržiavaní pravidiel slušného parlamentarizmu a každý predseda parlamentu tvrdí, že jeho panovanie bude zjednocovať a zvyšovať kvalitu demokracie v parlamente. Pozrime sa teda čísla.

Mimoriadne schôdze:  Témy naozaj rôznorodé

Na zvolanie mimoriadnej schôdze treba 30 podpisov. Problémom však je, že na schválenie programu schôdze už nadpolovičnú väčšinu. Preto väčšinou schôdza končí jedným hlasovaním - neschválením programu. Naposledy tento postup vyvolal v radoch opozície náreky o tom, ako  je táto prax ohrozením demokracie. Problém však je, že bez ohľadu na to, kto bol vo väčšine - schôdze sa nekonali, až na druhé obdobie vlády Mikuláša Dzurindu.

Mimoriadne schôdze zvolané opozíciou

Mimoriadne schôdze sú samozrejme marketingový nástroj každej opozície. Rozumiem, že ak chce individuálny poslanec navrhnúť napr. zaradenie nejakého svojho bodu do programu (výjazdové rokovanie v osade), tak mu nemusí plénum výjsť v ústrety. Na druhej strane, aj menší počet poslancov než je väčšina by malo mať právo diskutovať o čom chce, oficiálne v pléne. Nato tam sú.

Výbory: Životné prostredie alebo ľudské práva?

Predsedníctvo vo výboroch nemá formálne až taký veľký vplyv, napriek tomu vie byť predmetom hádok.  Na rozdiel od iných existujúcich parlamentných systémov, kde predseda (snemovne či výboru) môže viac menej svojvoľne rozhodnúť, čo a kedy zaradí na program rokovania, v slovenskom prípade sú na väčšinu postupov lehoty a predseda je v zásade len moderátorom. Napriek tomu je rozdelenie výborov, bez ohľadu na držiteľa väčšiny, rovnaké. Patrí sa ale opäť povedať, že v druhom období M. Dzurindu sa opozícií dostalo predsedníctva aj v tých vplyvnejších výboroch. Na druhej strane pôsobí zvláštne obsadenie "výboru pre kontrolu odpočúvania" Romanom Vavríkom (známym side-aktérom nahrávky "Ja som to neurobil z rozkoše, alebo že ťa nemám rád."), či kontrola NBÚ výborov v IV. období. Krásnym gestom parlamentarizmu by bolo, keby niektoré z väčších výborov boli dlhodobo v rukách opozície, prípadne keby menšina mala predsedníctvo vo väčšine z nich (keď už jej úlohou je kontrolovať vládu, špeciálne keď je väčšina jednofarebná). 

Rozdelenie výborov (V - väčšina, M - menšina)

Rozdelenie výborov (V - väčšina, M - menšina)

Je dobré, že spravodajské výbory sú teraz asi už tradične v rukách opozície, i keď ich reálny vplyv a možnosti sú otázne. V tejto oblasti bude zaujímavé sledovať, čo nastane po reforme ich kontroly spravodajstva, ktorá má zvýšiť právomoci parlamentného dohľadu. Pozitívnym krokom súčasnej väčšiny bolo to, že prvýkrát ponúkla 2 podpredsednícke miesta opozícií.

Zrýchlené legislatívne konanie: Keď sa je prečo ponáhľať

Opozícia by mala mať právo kontrolovať legislatívu a diskutovať o nej v parlamente. Preto existujú lehoty, ktorých cieľom je zabezpečiť dostatočný odstup medzi jednotlivými fázami prerokovávania zákona, aby mal každý čas si materiál naštudovať. Spôsob, ako to obísť, je zrýchlené legislatívne konanie, ktoré slúži na prijímania zákonov v čase, keď hrozia krajine mimoriadne hospodárske škody. Opäť posledné obdobie M. Dzurindu vychádza v tomto porovnaní dobre. Naopak, súčasná Národná rada má zrýchlené konanie rada.

Zrýchlené legislatívne konanie

Snažil som sa aj pozrieť na obsahovú matériu jednotlivých zákonov, ktoré boli prerokovávané v zrýchlenom konaní, no hodnotiť, ktoré konanie bolo opodstatnené a ktoré nie, je veľmi ťažké.  Hádky naposledy vyvolalo zrýchlené schvaľovanie zákona o podpore obnoviteľných zdrojov. Zákon, ktorý opozícia kritizovala ako klientelizmus vprospech Penty, sa vláda snažila pretlačiť v zrýchlenom konaní. Vláda ho prijala bez medzirezortného pripomienkového konania (údajne bol predložený priamo na rokovaní vlády) a parlamentom by tak mohol prejsť v podstate za 48 hodín. Zrýchlené konanie je naozaj v niektorých prípadoch opodstatnené, je to štandardný nástroj aj v iných krajinách. Zaslúžilo by si však prísnejšie pravidlá používania (jasne deklarovať kritériá jeho použitia, opísať negatívne dopady v doložkách) a vytvoriť možnosť nezávislej revízie jeho použitia (ÚS SR, hohoho).

Hodina otázok: Fraška

Menšina má možnosť kontrolovať vládu aj prostredníctvom pýtania sa otázok členom vlády. Vo väčšine parlamentných systémov, najmä s britskou tradíciou, je tento čas mediálne veľmi atraktívnym priamym stretom medzi dvoma politickými tábormi. V súčasnej Národnej rade sa deje ale zvláštna vec. Otázky na predsedu vlády (prvých 15 min., ostatných 45 min. je na členov) sú vždy uznesené poslaneckým klubom SMERu, ktorý sa koordinovane pýta na jednu či dve témy, ktoré sa hodia do komunikácie strany. Neviem, či je to súčasť nejakej stratégie nevystavovať R. Fica akýmkoľvek nepríjemným otázkam, ale každopádne to funguje. Z 19 otázok, ktoré mu boli zatiaľ položené, bolo len 5 opozičných. Naopak, Iveta Radičová dostala zo svojich 30 otázok 12 od opozície a ani tie koaličné neboli koordinované. (Pozn. hlbšie do histórie som z časových dôvodov nešiel). Nebolo by super, keby sa napríklad prvá otázka na premiéra žrebovala len z opozičných?

Legislatívne návrhy opozície: To podstatné

Ak sa nemýlim, v súčasnom parlamente bol priamo schválený len jeden opozičný návrh a nepriamo ďalší. Kuloárna atmosféra ale veľmi opozičným návrhom nepraje. Najnovšie sa dokonca hovorí o všeobecnom zákaze podpory akýchkoľvek opozičných legislatívnych aktivít. Toto je samozrejme asi najzásadnejšia oblasť, ktorá by pekne ukázala prístup väčšiny k menšine. Žiaľ, spôsob ako je štruktúrovaná legislatívna databáza NR SR neumožňuje veľmi user-friendly vyhľadávanie, takže zistiť, koľko pozmeňovacích návrhov opozície prešlo v minulosti, je veľmi ťažké. (Diplomová práca, anyone?)

No a čo z toho vyplýva?

Súčasťou politiky bude vždy aj boj. Ten boj by však mohol prebiehať v rámci férovo nastavených mantinelov. Väčšina by mala umožniť menšine efektívne kontrolovať a aktívne sa spolupodieľať na tvorbe zákonov. O prezidentovi sa hovorí, že má byť jednotiteľom národa - prenesene na politiku to platí o predsedovi NR SR. Táto funkcia mala zatiaľ stále viac politický než štátnicky rozmer, ale nemuselo by to tak byť stále. NR SR je jediný orgán, ktorý aktívne vytvára spolu vláda aj opozícia. Spravovať by ho mohol niekto, kto národu ukáže, že sú veci, ktoré stoja nad oportunistickým politickým ziskom a férové pravidlá hry, slušnosť a rešpektovanie druhého nie sú len heslá na hodiny občianskej výchovy. (Urobil by niekto napríklad toto?)  Zatiaľ sa tak ale nestalo a to nehovoríme len o súčasnom predsedovi. Preto, keď tu niekto hovorí o slušnosti a rešpekte v politike, tak sa patrí spozornieť, lebo keď sa dotyčný dostane ku kormidlu, veľmi pravdepodobne sa bude správať rovnako.

Dobrý parlament potrebuje dobrého predsedu.