Opustený volič SDKÚ

SDKÚ zažila v posledných voľbách zdrvujúcu porážku. V roku 2010 volilo SDKÚ 390 tis. ľudí, kým v roku 2012 o 234 tisíc ľudí menej. Spolu so stratou v SaS 150 tisíc voličov, znamenal tento prepad podpory vlastne dôvod výhry Róberta Fica. Most stratil "len" 30 tisíc voličov a KDH ich naopak 10 tisíc získalo.

Poučenie z krízového vývoja

SDKÚ sa veľmi hrdí tým, že si ako jediná strana zobrala ponaučenie z volebného vývoja a kompletne obmenila vedenie. Problém s lídrom zrejme bol jedným z problémov strany, no po výmene vedenia došlo aj v zmene v politickej komunikácií a stratégii strany. Veľmi zjednodušene povedané, SDKÚ sa začala viac profilovať v témach ako kresťansko-etické otázky, rómska problematika, tvrdšia ekonomická kritika vlády s populistickými podtónmi (1). SDKÚ, ktorá v sebe mala bez pochýb pnutie medzi pravicovým elementom (Kaník) a stredovejším (Radičová), sa tento raz jednoznačne vybrala prvou cestou.   V roku 2010 po zverejnení programového vyhlásenia Radičovej vlády,  sa o SDKÚ už hovorilo ako o zradcovi pravice (tzv. "Klub mladých socialistov" - Sulík, circa 2010), lebo veľmi veľa spomína kvalitu života a podobné pochybné koncepty. 

Toto je samozrejme legitímna politická stratégia. Posilnime populistický odkaz - rozprávajme kriticky o Rómoch, cenách potravín a národno-kresťanských hodnotách a stratených voličov získame späť. Otázka je skadiaľ a koľko.

Kde stratila SDKÚ

Táto tabuľka ukazuje niekoľko zaujímavých faktov. V prvom rade, gro straty voličstva SDKÚ prebehlo v "mestských" okresoch, v tabuľke sa napríklad nachádza každé krajské mesto. Samozrejme, výskyt väčších mestských okresov je prirodzený, no na rozdiel od SaS, ktorá si v Bratislave udržala svoje pozície a strácala najmä v "regiónoch", v prípade SDKÚ vidíme úplne opačný fenomén. V strate relatívnej podpory sa tento kontrast ukazuje ešte výraznejšie.

Porovnanie SDKÚ a SaS

Strata SDKÚ v roku 2012 oproti 2010

Ponúka sa teda otázka, aký má zmysel posilňovanie protestno-populistického elementu SDKÚ, keď k strate voličstva došlo zrejme v radoch voličov, ktoré na takéto veci až tak nereagujú. Nasvedčuje tomu niekoľko skutočností, napríklad podpora protestných-populitických strán v roku 2010 a 2012 - SaS a OĽaNO. V prípade SaS vidíme, že v okresoch, kde najviac stratila, došlo zároveň k veľmi dobrým ziskom OĽaNO. V prípade SDKÚ takýto silný vzťah nie je. Rovnako v Bratislave si SaS udržala voličov, no nezískala žiadnych nových, z čoho môžeme dedukovať, že tí vo voľbách v roku 2012 ostali doma. Individuálne kampane dvoch najvýraznejších populistických politikov nepriniesli zásadné skoky cez krúžkovanie - Ľ. Kaník získal 13 tis. hlasov a Š. Kužma len 5 tisíc. (Do parlamentu sa nedostal, ale po zvolení nového predsedu sa stal generálnym sekretárom strany.) Tomu, že protestné odkazy voličom SDKÚ tak nevoňajú, nasvedčujú aj dáta IVO (graf 6.) - v ich prieskume tvorili prebehlíci z SDKÚ do OĽaNO, len 14% ich voličov.

Proti socialistom! 

Patrí sa ale povedať, že preferencie SDKÚ z toho, ako im môžeme dôverovať, od slovenských agentúr sa odrazili od dna a momentálne sa pohybujú medzi 8-9%. Obhajca novej stratégie by povedal, že prístupnejšia komunikácia a "ľudovejšie" témy zaberajú. Podľa môjho názoru to je ale nesprávny pohľad. Najzásadnejšou otázkou, je skadiaľ títo staronoví voliči SDKÚ prišli. Pokiaľ to nie sú voliči, ktorí v roku 2012 ostali doma - ale ako sa obávam, z veľkej časti voliči iných opozičných strán, tak je to v konečnom výsledku jedno. Celkový volebný zisk opozície ostane rovnaký, len pomery medzi stranami sa zmenia. Rozumiem tomu, že toto je relatívne jednoduchá hra na istotu. Ľúbivejšie a ľahko komunikovateľné témy prinášajú pozornosť, ale v tomto priestore sa nám pomaly začína nakopovať viac strán - okrem SDKÚ, tam má nasmerovaná aj SaS, Nová väčšina a svoj diel populisticko-protestného voličstva si bude chcieť zobrať aj OĽaNO. O tom, ako socialisti šafária so štátom a infikujú ho rakovinou nezamestnanosti, hovorí takmer každá strana, najvýraznejšie SaS. O tom, ako máme problém s Rómami a kriminalitou, hovorí SaS a NOVA (so silným politikom v tejto téme). Na akej téme sa vlastne chce nové vedenie SDKÚ zviditeľniť a odlíšiť?

Slovenská "pravica" je veľmi heterogénne združenie, v ktorom každá zo strán zohrala svoju úlohu v zlákaní voličov na svoju stranu - od maďarských voličov, cez konzervatívno-kresťanské hlasy až po protestných voličov. SDKÚ hrala úlohu modernizačnej strany, ktorá dodala víziu (EÚ, modernizácia) a zaujímavé ekonomické politiky. Strana sa nikdy zásadne nemiešala do symbolických sporov, alebo ideologickej polarizácie (samozrejme, mnoho reforiem bolo bez pochýb pravicových - ale neboli komunikované touto líniou, napr. na rozdiel od vtedajšej OKS, alebo súčasného vedenia).

Zabudnutý volič

Zdá sa mi, že tento element opozičnej ponuky pre voliča bude chýbať, resp. pri šikovnej práci a menšom akcente na konzervativizmus môže veľmi pekne postupne zabrať Alfa R. Procházku so svojim hrejivým pseudo-adenaurovským odkazom. Kvalitné, verejné dostupné dáta chýbajú (2), takže takmer všetko tu je dobre mienený odhad, ale môžeme predpokladať, že mestské voličstvo bude citlivé na iné témy. Krajské mestá trpia menšou nezamestnanosťou a sú ekonomicky silnejšie. Pri ako-takej istote pracovného miesta sa na prvé miesta vnímania problémov môžu dostať veci ako kvalita verejných služieb, kvalita správy verejného majetku. Takýto voliči častejšie vstupujú do väčších spotrebiteľských vzťahov a ako príslušníci toho, čo sa dá v SR nazvať stredná vrstva, majú ašpirácie pre svoje deti, ktoré budú pravdepodobne spočívať v zabezpečení ich kvalitného vzdelania.

Nevedno prečo, vedenie SDKÚ tieto skupiny už nevníma ako prioritu (pri pohľade na slovenský politický facebook má človek pocit, že ostať cez víkend v obci s viac ako 50 tis. obyvateľmi je smrteľný hriech) a namiesto toho sa tlačí do segmentu, kde je už teraz plno. Stalo sa pomaly povinnou jazdou nadávať na zlý marketing, komplikovaný message a menšiu údernosť pravicových strán, ale ak existuje nejaká skupina voličov, ktorá je momentálne najviac under-served, tak sú to pragmatickí voliči, ktorí nepôjdu protestovať za rovnú daň, ideológie veľmi neriešia, ale potešia sa fungujúcej škôlke a rýchlym úradom. Komunikuje sa to komplikovanejšie, ale úspech bude mať opozícia len vtedy, ak bude mať viac hlasov v súčte. Preťahovanie voličov medzi sebou nikam nevedie.

(1) Slovo populistický používam v blogu bez akéhokoľvek hanlivého podtónu. Je to plne legitímny spôsob vedenia politickej stratégie.

(2) O súvisiacej téme písal stále viac anekdotálne, ale predsa z vnútra strany, bývalý poradca M. Dzurindu Sergej Michalič.

With friends like these, who needs enemies

Text vyšiel na stránke Jetotak, 13.3.2013

Pavol Hardoš napísal minulý týždeň kritický komentár o odkaze Huga Cháveza. Môžeme si o štylistických kvalitách textu myslieť svoje, môžeme nesúhlasiť s obsahom, ale tváriť sa, že každá kritická reakcia voči Chávezovi je pokračovaním neoliberálneho sprisahania je prístup ako z inej reality. Zmierme sa s tým, Chávézovo vládnutie bude vyvolávať rozpory aj na ľavicovom spektre, ktoré sa neprekonajú inak ako otvorenou diskusiou.

Mňa na tejto celej afére zaráža však iná vec. Presvedčení fanúšikovia politických prúdov – ľavice či pravice - sa až mariánskym spôsobom primkýnajú k politickým legendám. (Adoračné texty o Chávezovi sú na nerozoznanie od toho, čo napr. Lukáš Krivošík písal po smrti Pinocheta) Nekritické hodnotenie politikov – od Pinocheta, cez Thatcherovú, Rona Paula po Havla či Cháveza má jedno spoločné – politiku redukujú na nejaký zápas futbalových tímov s maskotmi, ktorých nekriticky obdivujeme, dáme si ich aj na tričko a na facebookoch poriadne vynadáme každému, kto s nami bude nesúhlasiť. A len mimochodom,  keď budeme potom najbližšie .týždňu, Lampe a SME vyčítať aké zadubené a jednofarbné médiá to sú, môžeme si spomenúť na prístup ku kritike na vlastnom políčku. Úprimný kritický prístup k politike takto nevyzerá.

No a úplne absurdná mi príde aktivizácia časti ľavicového spektra, ktorú táto téma vyvolala. Hádať sa o to, akú podobu má ľavicový program pre krajiny globálneho juhu je síce akademicky zaujímavé a dôležité, ale tváriť sa že tento program má nejakú relevanciu pre strednú Európu je opäť bizarné.

Najsmutnejšie na tom celom však, je že celá diskusia okolo tohto textu ukazuje v akom odtrhnutom stave je časť autentickej slovenskej ľavice. V tejto krajine vládne nominálne sociálno- demokratická strana s jednofarebnou väčšinou. Poslanci, ktorí o sebe vyhlasujú, že sú radikálni ľavičiari sedia v poslaneckom pléne. Mňa oveľa viac než správna cesta pre bolívarskú revolúciu zaujíma to, prečo sa sociálna demokracia bratá s ľudákmi a hovorí o nevďačných menšinách? Prečo zákony o registrovaných partnerstvách predkladá (bu bu bu) neoliberálny poslanec? Prečo tu neexistuje žiadna reálna progresívna pro-rastová agenda? Prečo sociálno-demokratická vláda nevie slušne zaplatiť učiteľov, berie peniaze (prepytujem) zdravotne postihnutým osobám, ale zákony šité na mieru Penty idú v zrýchlenom legislatívnom konaní?

Kde je verejný tlak intelektuálnej ľavice na túto vládu pri týchto témach? Najzarážajúcejšie je, že mnoho ľudí, ktorí majú prístup „k moci“ o týchto témach vôbec nehovoria a namiesto toho riešia pre slovenskú realitu absolútne nepodstatné symbolické záležitosti a pritom kričia ako budujú ľavicu. Uvedomme si jedno. V tejto krajine vládne strana, ktorá ak by naozaj realizovala to čo má v názve, tak jetotak neprodukuje nič iné ako oslavné komentáre. Namiesto toho však vidíme, že sa situácia v ničom nezmenila.

Ak intelektuálna ľavica nevie vyprodukovať nič iné, ako módne slogany a slušné mlčanie vo vzťahu ku SMERu tak šanca, že v tejto krajine vznikne relevantný politickú prúd (v či mimo SMERu), ktorý bude aj robiť to, čo má v názve je minimálna.

Prekliatie predsedu SaS (nech ním bude ktokoľvek)

Voľba predsedu SaS je čo nevidieť. Do tejto voľby si projektuje každý, čo mu príde najdôležitejšie. Novinári bratovražedný boj, ostatok pravice nádej na stabilizáciu potenciálneho koaličného partnera. Možno sa ale kúsok zabúda na tú najdôležitejšiu vec - voličov. Tí budú v hlavnej miere určovať, ako sa bude správať víťaz volieb na predsedu a oni aj rozhodnú o tom, či bude jeho vedenie považované za úspešné. Nech sa ním stane ktokoľvek, dostáva sa do ťažkej situácie.


Prekliatie prvé: Protestný volič a vysoké očakávania

V roku 2010 vstúpila SaS do slovenskej politiky vo veľkom štýle. Ponuka to bola atraktívna, odborníci namiesto jánošíkov a 3x16% v daniach a k tomu neopozerané tváre. SaS prirodzene prebrala rolu nositeľa liberálnych tém - hlavne v ekonomike a s istým ostychom aj v socio-ekonomických témach.

V roku 2010 teda získala úctyhodných 12% percent a výborných 307 tis. hlasov. Ako vidno aj v tabuľke nižšie, najsilnejšiu podporu mala SaS v Bratislave a v priľahlých okresoch. Ako sa často spomína, SaS je stranou bratislavských podnikateľov. To by bola však veľmi jednoduchá interpretácia, lebo ak aj je slovenský podnikateľský spirit rozvinutý do plného rozletu, 300 tis. hlasov nevytlačí. Priemerný okresný výsledok SaS v roku 2010 bol 11,6%. V okresoch Liptovský Mikuláš, Žiar n. Hronom, Dolný Kubín, Brezno či Prievidza sa SaS dostala  nad túto hranicu. Ako vidno aj na mape nižšie, strana dosiahla silné výsledky aj v severnej a strednej časti stredného Slovenska.

SaS v roku 2010

Top 10 okresov SaS: Voľby 2010 a 2012

Voľby 2012 už také úspešné, strana stratila vyše polovicu voličov. Prepad medzi jednotlivými voľbami bol v bratislavských okresoch minimálny. V okresoch s najsilnejšou podporou došlo aj k najmenšej obmene. Naopak najsilnejší odliv vidíme práve v mimo-bratislavských okresoch.

Strata hlasov SaS v roku 2012

Top prepad podpory SaS

Tu budem hypotetizovať. Veľká časť voličov SaS v roku 2010 nevolila stranu pre jej liberálne hodnoty, ale kvôli jej novosti a až populistickému apelu. (Pamätáte sa ešte na referendum o maximálnej cene vládnych limuzín?) Veľká časť úspechu spočívala práve v zozbieraní tohto populisticko-protestného voliča. Voliča, ktorého v roku 2012 strana stratila najviac v prospech OĽaNO. (Viď graf 6. prezentácie IVO) To, čo SaS momentálne ostalo je naozaj tvrdé, ekonomicky liberálne, euroskeptické jadro, ktorý podporoval stranu aj napriek pádu vlády a radikálnemu postoju voči EÚ.


Tu nastáva, ale mierny problém v očakávaniach. Protestný volič je ťažká disciplína a strana má insurgent dividend, väčšinou len raz - kým sa nedostane k moci. V roku 2016 ho bude lákať dostatok nových, alebo populistickejších subjektov. Posilňovanie tradičného ekonomického programu, euroskepticizmus je tiež cesta tŕnistá, špeciálne v čase hospodárskych problémov, kedy aktivistickejšia vláda riešiaca krízu bude mať prirodzený apel. Počet voličov v roku 2012 ukázal, že záujem o "neoliberálnu" ponuku je, ale nie nejak šokujúco obrovský. Poslednou cestou môže byť zjemnenie programu, posun viac ku stredu a odobratie pary na euroskeptickom fronte - stratégia, ktorú už Jozef Kollár naznačil. V tomto priestore bude ale tlačenica - SaS, SDKÚ, Nova, Alfa. Čím viac subjektov, tým ťažšie sa odlíšiť a získavať hlasy.

Prekliatie druhé: Liberál na Slovensku znamená kadečo (aj nepekné veci)

Predseda strany možno všetky vyššie uvedené možnosti ani nebude mať k dispozícií. Zdá sa, že volič sa si cestu pre stranu už celkom jasne vybral. Napriek tomu, že strana primárne vníma seba ako liberálnu, jej voliči majú niektoré názory, ktoré s liberalizmom majú nie veľa spoločného. Klasickým príkladom je rómska otázka. Kým vo voľbách 2010 strana túto tému neriešila, v roku 2012 dostala v celku prominentné miesto v podobe programu "Práca namiesto dávok". To, že voliči na túto tému reagujú kladne ukazujú aj dve tabuľky nižšie. (zdroj 1, zdroj 2)  Človek sa potom tým Krajcerovým výstupom a Grexovým blogom ani nečuduje.

Naopak, na liberálnej téme ako sú partnerstvá LGBT párov elektorát SaS nejak zvlášť nereaguje. Celkovo sa témami ako sú Rómovia či EÚ strane darí vyvolať väčší záujem ako pri klasických agendách moderných liberálnych strán západnej Európy.

Nasleduje ďalšia hypotéza. Ak chce strana získať opäť podporu ako v roku 2010 cesta bude viesť najpravdepodobnejšie cez pravicovo-populistické témy. Tvrdý prístup k prijímateľom štátnych dávok, znižovanie vládnych výdajov s jemnou prímesou anti-EÚ nacionalizmu. 

Nejedná sa však v európskom kontexte o nič výnimočné. Cas Mudde podobné strany opísal vo svojej knihe  Populist Radical Right Parties in Europe. Takéto strany majú silné anti-európske postoje, často nacionalistické až xenofóbne názory (na západe najmä voči imigrantom a moslimom), welfare chauvinisim a to všetko spojené s neoliberálnym prístupom k štátu a láskou minimálnym daniam. Klasickým príkladom sú dánska DFP , Praví Fíni (pravicový populizmus bol a je v Škandinávií big) či variácie a mutácie strán, ktoré v Holandsku začali hnutím Pima Furtnyna. Samozrejme, aj v tejto skupine strán existujú rozdiely, ale pravicový populizmu je zabehnutý model fungovania aj v konsolidovanejších demokraciách ako je tá naša.

Otázkou je či sa touto cestou bude chcieť SaS vydať. Vhodných kandidátov na predávanie takéhoto odkazu má strana dosť. Netvrdím však, že SaS je strana plná pravicových populistov. V a na periférií SaS sa nachádza viacero ľudí, ktorí stranu vnímajú ako autentický liberálny projekt so všetkým, čo to obnáša. Problémom však je, že po neúspešných voľbách a komunikácii istých odkazov sa už strana posunula do segmentu, z ktorého sa ťažko presúva a plus, povedzme si úprimne, nie je to ani volebne racionálna stratégia.

Strana SaS zrejme tak skoro nebude salónnou liberálnou stranou, ktorá združuje voličov, ktorí sú už ekonomicky za vodou a chcú riešiť post-moderné témy. (Ak takýto projekt vznikne tak to pôjde nad rámec tejto strany a tak skoro to nebude- ale to je len odhad) Po tomto dopyt neexistuje. Strana tak smeruje k tomu, aby združovala ekonomicky silnejšie vrstvy obvyvateľstva, ktorým sa nechce prispievať chod štátu a na ňom závislé skupiny obyvateľstva. "Pravica" nezdružuje len salónneho voliča. Predseda strany bude teda vtlačený do veľmi tesného miesta - medzi vysoké očakávania na zisk, potrebu udržania koaličného potenciálu a základnej politickej slušnosti. Nie je mu čo závidieť.

Štyri veci, ktoré ukázala obžaloba Ivana G.

Pred dvoma týždňami sa do parlamentu dostala prvá obžaloba prezidenta SR, ktorej prerokovanie bolo nešťastným spôsobom prerušené. O celej obžalobe a Ivanovi Gašparovičovi sa už toho dosť napísalo, väčšinou politického. V tomto blogu by sme sa ale chceli zamerať na veci, ktorých dosah prekračuje hranice tohto prípadu a ukazuje na novú silnú rolu prezidenta v našom systéme a s tým spojené nedomyslené dôsledky.

Vec 1.: Ústavný aktivizmus

Väčšina z nás považuje SR za parlamentnú demokraciu, v ktorej politicky najvplvynejším orgánom je Národná rada. Prezidentská funkcia, i keď formálne najvýznamnejšia, bola považovaná za skôr ceremoniálnu.

Ústavný súd túto situáciu zrejme zmenil. Zrekapitulujme si už známe nálezy. Prvým bol prípad súvisiaci s nevymenovaním kandidáta na viceguvernéra NBS Tvarošku do funkcie. Ústavný súd povedal, že prezident má právo skúmať, či kandidát splnil zákonom dané požiadavky. Posun však nastal v druhom rozhodnutí. Prezident má na základe nedávneho rozhodnutia Ústavného súdu SR možnosť nevymenovať kandidáta do funkcie generálneho prokurátora osobu, ktorá:

a) nespĺňa zákonné predpoklady (to by v tomto prípade bolo napríklad, že nie je prokurátorom)
b) pre iné závažné dôvody, ktoré sa týkajú navrhnutej osoby za predpokladu, že by jej vymenovaním
- bola ohrozená vážnosť funkcie alebo orgánu
- bol ohrozený riadny výkon funkcie alebo chod orgánu.  

Dôvody pod písmenom b) dávajú prezidentovi možnosť vziať do úvahy rôzne okolnosti a rozsah voľnej úvahy, ktorá je takto prezidentovi daná je limitovaná kritériami, ktoré stanovil Ústavný súd SR (pomerne neurčito). Zhrnuté, Národná rada v súčasnosti nemá kontrolu nad obsadzovaním verejných funkcií. Toto sme doteraz vedeli.

Zaujímavá je, ale radikálnosť akou ÚS zasiahol do vzťahov medzi ústavnými orgánmi a de facto sa posunul na úroveň ústavotvorcu. Je otázne, či si niekto takto jeho úlohu predstavoval. Zarážajúca je aj argumentácia súdu, okrem iného tvrdí, že neexistuje všeobecný princíp, z ktorého by vyplývala povinnosť prezidenta vyhovieť návrhom vlády, alebo NR SR. Ďalej máme podľa súdu tradíciu silného prezidenta vychádzajúcu az čias Československa (?).

Posilnenie funkcie prezidenta sa prejavilo už aj v každodennom politickom živote. Radoslav Procházka sa napríklad pre Trend vyjadril, že ako prezident by mohol zvážiť odvolanie predsedu Najvyššieho súdu SR a Súdnej rady SR. Ak sa nič nezmení, voľby v roku 2014 budú mimoriadne zaujímavé aj z hľadiska vykonávania reálnej moci.

Nik netvrdí, že prezidentská funkcia v SR musí byť slabá, lebo to je tak správnejšie. O tom akú úlohu v slovenskom politickom systéme zohráva hlavu štátu má rozhodovať parlament. Problémom tohto prípadu je, že ÚS sa nám mierne utrhol a začína organizovať náš politický systém.

Vec 2.: Moc bez kontroly

Posilnenie funkcie prezidenta však so sebou prinášaj dalšie následky. Asi by sme súhlasili s tézou, že so stúpajúcou mocou, by mala stúpať aj možnosť kontroly Ústavného orgánu. Možnosti kontroly prezidenta sú mimoriadne obmedzené. Ústava umožňuje jeho obžalovanie jedine za vlastizradu (čo je mimoriadne zriedkavá skutková podstata, ktorej okrem V. Biľaka, asi v SR nik nečelil) a úmyselného porušenia ústavy (kde nik netuší, čo sa kvalifikuje ako úmyslené). A ak by to nestačilo, celé toto stíhanie je podmienené politicky, trojpätinovou vačšinou. Ak by sa Ivan Gašparovič rozhodol ísť predávať drogy do podchodu na Hodžovom námestí, polícia by nič nezmohla. Mimo ústavnej obžaloby, priestupkov a občianskych sporov, je prezident nepostihnuteľný. (Ešte je tu ľudové hlasovanie, ktoré vyhlási NR SR na základe rozhodnutia 3/5 a za odvolanie musí hlasovať absolútna väčšina voličov) Porovnajme túto situáciu s členmi exekutívy, na ktorých sa vzťahuje jasná a používaná politická zodpovednosť, ale aj trestný čin zneužívania právomocí verejného činiteľa. Poslanci imunitu stratili a sú taktiež disciplinárne stihateľní podobne ako členovia justície.

Nezabúdajme, že prezident môže, ale nemusí vymenovať osobu navrhnutú NR SR či vládou do funkcie a v čase, kým je vláda v demisii, vykonáva veľkú časť jej kompetencií (a to ako sa ukázalo počas poslednej demisie vyslovení nedôvery vláde I. Radičovej, nemusí byť otázka niekoľkých dní.)

Inými slovami, prezident sa môže rozhodnúť urobiť veľmi nevýhodné obchody so štátnym majetkom, alebo ako sa ukazuje, podľa vlastného uváženia nevymenovať do funkcie navrhnuté osoby a momentálne nemáme veľa nástrojov na jeho kontrolu. Nie je to pekný systém checks and balances.

Vec 3.: Nie je svojvôla ako svojvôla

Aj v svetle horeuvedeného zaujala voči tejto téme zaujímavé stanovisko vláda. Podľa nej “vlastné presvedčenie a svedomie prezidenta sú základom pre rozhodovanie o výkone jeho funkcie”. Vláda v stanovisku ďalej píše, že “prezident nie je viazaný ani príkazmi orgánov verejnej moci, ani príkazmi fyzických osôb, ani právnických osôb”. Preto ani rozhodnutie disciplinárneho senátu nekonať (či nekonať) vo veci trestania J. Čentéša je pre neho bezpredmetné.

Prezident je teda viazaný ústavou, ale už nie je viazaný rozhodnutím akéhokoľvek iného orgánu, lebo by sa jednalo o príkaz. Nejedná sa o úplne neprípustnú argumentáciu, ale o veľmi nebezpečnú. Dotiahnuté do dôsledkov sa prezident môže rozhodnúť ako chce. Vziať do úvahy, čo chce. Jediná vec, čo musí spraviť je uviesť dôvody, pre ktoré sa rozhodol. Vláda v tomto prípade úplne odignorovala stanovisko ÚS, podľa ktorého rozhodovanie prezidenta nemôže byť svojvoľné.

Vec 4.: Nevieme poriadne obžalovať

Čl. 107 Ústavy o obžalobe Prezidenta jasne používa trestnoprávny slovník, zákon o konaní pred ústavným súdom hovorí o primeranom použití Trestného zákona a Trestného poriadku. Na druhej strane orgány činné v trestnom konaní pri obžalobe na Prezidenta nemajú žiadnu právomoc. Fáza trestného konania, v ktorej prebieha vyšetrovanie a zbieranie dôkazov, ich hodnotenie a rozhodovanie o tom, či sú dané dôvody na pokračovanie v trestnom konaní pred súdom, v prípade obžaloby prezidenta absentuje úplne. Dokonca samotné podanie obžaloby je ponechané Národnej rade SR, ktorá by mala suplovať rozhodnutie prokurátora v trestnom konaní a 30 poslancov, na ktorých podnet sa obžaloba podáva majú byť vyšetrovateľmi a majú zbierať a hodnotiť dôkazy pre obžalobu.

Samozrejme takéto nastavenie právomocí je veľmi odlišné od trestného stíhania a samotné “úmyselné porušenie ústavy” nie je trestným činom podľa Trestného zákona. Preto je veľmi problematické postupovať podľa týchto právnych predpisov. V zásade pre úspešnosť obžaloby pre úmyselné porušenie ústavy je potrebné preukázať jednak porušenie ústavy a jednak úmysel Prezidenta porušiť ústavu, čo je veľmi problematické aj pre absentujúcu prípravnú fázu, kde napríklad prebieha vyšetrovanie, výsluch svedkov prípadne samotného obžalovaného.

Preukazovanie úmyslu je o to zložitejšie, že ide o psychický vnútorný vzťah páchateľa k jeho vlastnému konaniu, skúma sa do akej miery vedel, že porušuje zákon (v prípade Prezidenta ústavu) a do akej miery chcel porušiť zákon. V zásade sa preukazuje okolnosťami konania páchateľa, jeho tvrdeniami pred spáchaním skutku, okolnosťami postupu pri páchaní skutku a podobne. V prípade absencie vyšetrovacej fázy sa môžu poslanci navrhujúci obžalobu ľahko dostať do dôkaznej núdze. (a bonusová otázka: je konanie hovorcu prezidenta, pričítaľné osobe prezidenta na účely dokazovania úmyslu v kvázi trestnom konaní o obžalobe?)

Samostatnou kapitolou sú nešťastné procedurálne pravidlá pre obžalobu v NR SR. Ich základný problém je, že neexistujú. Peknou právnou zásadou je rovnosť strán. Obidve strany majú byť primerane reprezentované a mať šancu predniesť svoje argumenty a dôkazy. V našom prípade sa to ale diať vôbec nemusí. Prezident, alebo jeho zástupca sa prejednania obžaloby v NR SR zúčastniť nemusia. Nie je jasné akým spôsobom sa majú predkladať dôkazy a výpovede pred NR SR pod prísahou sú neprípustné. V Spojených štátoch, kde je legislatívny impeachment používaný aj na justičné nominácie, existujú veľmi presné procedurálne postupy.

Takže obžaloba  je ešte menej použiteľnou pre riadne vyvodzovanie zodpovednosti voči “silnému prezidentovi”, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať a to aj keby sme prekonali požiadavku 3/5 väčšiny na jej podanie.   


Napísané spolu s Katarínou Batkovou.