Som politológ: Spýtaj sa ma na čokoľvek

Doba je komplikovaná, všetko je prepojené a komplexné a potrebujeme expertov, ktorí nám to spolu s médiami pomôžu vysvetliť. A ono tá expertná znalosť nie je celkom sranda, lebo kým niečo vraví politik, tak to ľudia berú ako agitku, ale odborník, to je iné. Odborník pozná  pravdu a hovorí nezávislé názory z pohľadu sociálneho vedca. (Pre niektorých ľudí asi na úrovni, ako keď fyzik hodnotí výsledky experimentu).

Už dlhšie ma udivuje, akú veľkú kariéru vedia niektorí ľudia urobiť v slovenských médiách, zrejme len preto, že sú ochotní vyliezť pred kameru aj v papučiach a potvrdiť pohľad redaktora, ktorý mal vlastne už dávno jasný, len to v reportáži/článku potreboval posvätiť od autority.

Skúsme si teda definovať, aké náročné kritériá by experti vystupujúci v našom mediálnom priestore mohli spĺňať.

1. Mohli by byť expertmi - Ak niekto vystupuje z pozície politológa, mohol by mať odborné vzdelanie, ktoré ho k používaniu tohto titulu oprávňuje. Tak napríklad Ján Baránek podľa všetkého politológom nie je. Ak chce niekto vstupovať do verejného priestoru, nech sa páči - verejný intelektuál, publicista - pričom takto ich názor má charakter nejakého názorového, hodnotového presvedčenia. Ale vyhlasovať svoj názor za odborný je v tomto prípade klamstvo. (Už ani nejdem blúzniť o tom, že najlepším indikátorom kvality by mohol byť napríklad peer-reviewed akademický úspech vo svojej vedeckej komunite).

1a. Nemuseli by byť zdiskreditovaní - Toto je asi fakt slovenská špecialita. Predpokladajme, že citovaniachtivý expert je aj naozaj politológom, stále by však nemusel mať napríklad históriu spolupráce s Vladimírom Mečiarom a do ExtraPlus dávať rozhovory o maďarskej hrozbe. Alebo by nemusel byť plagiátorom. Prípadne, keď po  Bratislave kolujú otvorene klebety o tom, že ten či onen prieskum bol kúpený, tak by s ním médiá mohli pracovať opatrne.

2. Mohli by byť transparentní - Odborníkov majú všetci radi, lebo sú objektívni a vedia o čom hovoria, lebo sú študovaní. Opäť, nato, aby sme si tieto tvrdenia mohli overiť, potrebujeme o našich expertoch vedieť čo najviac. Napríklad by sme si mohli vedieť veľmi ľahko dohľadať ich životopis, preskúmať ich publikačnú činnosť (lebo ak je niekto hypercitovaný expert, tak publikuje, že áno). Taktiež by sme mohli vedieť, kto financuje ich prácu (odborníci na zdravotníctvo platení Pentou na tri) a či z toho dôvodu nie sú v nejakom konflikte záujmov. Absolútna nezávislosť neexistuje, každý si do takejto práce prináša minimálne svoje hodnotové stanoviská, len je férové čitateľa na to upozorniť.

3. Mohli by dodržiavať základné remeselné štandardy - Špecifickou kategóriou sú výskumy. To je už taká vydestilovaná expertná znalosť na druhú, úplné nadšenie pre noviny, lebo pravda bola objektívne vyskúmaná. Takto medializované výskumy by mali mať jasne deklarovanú metodológiu spĺňajúcu elementárne štandardy sociálnych vied, ak je to možné, zverejnené datasety, z ktorých vychádzali a deklarovať, kto a z akého dôvodu výskum financoval a kto na ňom pracoval. Napríklad posledný Havlíkov prieskum o prezidentských kandidátoch tento test nespĺňal takmer vôbec - TA3 ním otvárala správy, v SME bol na 4. strane.

4. Novinári/editori by si mohli robiť svoju robotu - Nie je úlohou nešťastného čitateľa na všetko toto dohliadať. Čitateľ/divák dôvodne predpokladá, že profesionáli v médiách túto úlohu spravia za neho. Opakovaným ospravedlnením nižších štandardov v tejto oblasti je, že väčšina ozajstných odborníkov nemá záujem o citácie. Asi to zľahčujem, ale nie je o tomto práve práca napr. názorových editorov? Hľadať talenty, pracovať s nimi a kultivovať si ich? A keď nájdu niekoho zmysluplného, možno čitateľovi poskytnúť analytický odborný pohľad na tému a nie len prihlúple soundbites. 

No a aká je teda naša realita? Matej Hruška zostavil rebríček najcitovanejších expertov pre rok 2011. Posúďte sami, nakoľko spĺňajú hore uvedené kritériá. Bolo by super, keby sme zas o kúsok povyrástli a o diskusiu o náročných spoločenských otázkach by neformovali ľudia, ktorí nemajú veľmi čím prispieť. Lebo to už naozaj radšej namiesto týchto expertov tam dávajme anketu z ulice, hodnotu to má väčšinou rovnakú.

Kto radí predsedovi vlády?

Mám také svoje pravidlo. Ak si chcem vytvoriť názor na politika, najmä ak je v exekutívnej funkcii, pozerám sa na dve veci - čo pred tým robil (aký má track record, kde získal vzdelanie, aké myšlienky ho ovplyvnili) a akými ľuďmi sa obklopuje, kto tvorí jeho tím, koho rady počúva (a ak sa to dá zistiť, čo číta, či sa baví s ExtraPlus a Sergejom Chelemendikom). Špeciálne to platí v prípade predsedu vlády. Premiér rozhoduje o desiatke veľmi komplikovaných problémov a bez pomoci svojho tímu by sa mu pracovalo veľmi ťažko  O to podstatnejšie je pýtať sa, kto pomáha Robertovi Ficovi v navigácii cez tieto rozhodnutia. Z tohto dôvodu aj média v zahraničí venovali toľko pozornosti intelektuálnym inšpiráciám a poradcom rôznych politikov - Giddensovi, Summersovi, alebo aj českému NERVu.

V. Faič: Z politickej školy KSČ až na Úrad vlády

Ako to teda teraz vyzerá na Úrade vlády? Najbližší odborný tím predsedu vlády tvorí zbor poradcov. Jeho šéfom je RSDr. Vladimír Faič, ktorý je zároveň poslancom SMER-SD v NR SR. Dr. Faič v roku 1978 absolvoval Vysokú školu politickú v Bratislave. Škola bola vzdelávacím centrom KSS, ktorého absolventi boli elitnými politickými kádrami strany. Po škole pracoval ako politický pracovník v Topoľčanoch, po revolúcii bol v SDĽ.

A nech nikoho nedopletiem. Nemyslím si, že marxismus je diablovo dielo a všetci jeho študenti patria na okraj spoločnosti. Mňa znepokojuje oportunizmus človeka, ktorý bol ochotný študovať na škole pre elitné kádre organizácie, ktorá strieľala do svojich občanov na hraniciach. No možno Dr. Faič prešiel intelektuálnym vývojom a reflektoval vývoj vo svete aj vo svojom politickom myslení. Zistiť to nevieme, keďže predseda zboru poradcov nikdy nepublikoval. V SNK pod jeho menom neexistuje žiaden záznam, podobne v akademických databázach. Aktívny však nie je ani mimo tradičné formy publikovania. 

Skrátka zistiť, čo si predsedov hlavný poradca myslí o svete, je veľmi ťažké.

Na tomto mieste stojí za zmienku spomenúť inštitút ASA - dvorný think-tank SMERu, ktorého je poslanec Faič riaditeľom. Na prvý pohľad to vyzerá ako normálna organizácia tohto druhu - dokonca spolupracuje s renomovanou politickou nadáciou FES, s ktorou okrem iného organizuje Akadémiu sociálnej demokracie. Ak sa však človek pozrie detailnejšie na ich aktivity, objaví zväčša intelektuálnu produkciu starších ročníkov, ktorá veľmi nekomunikuje s aktuálnym medzinárodným vývojom v spoločenských vedách. Hojne sú taktiež zastúpené aktivity súvisiace s podporou vlády, alebo historické témy s akcentom na vývoj na východ od slovenských hraníc. Fabian Society to nie je. (Čo je škoda)

Peter Staněk: Prémiový obsah

Číslom dva v poradcovskom tíme je Peter Staněk, poradca pre makro a stratégie. Naposledy známy z roztržky s Ľ. Kaníkom v STV. Ja ale prikladám rozkošné video, v ktorom S. Chelemendik otvára diskusiu o globalizácii „s priateľom Petrom"s tézou o zopár rodinách, čo ovládajú svet.

Peter Staněk študoval v 60. rokoch na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Medzi najzaujímavejšie míľniky jeho kariéry patrí jeho pôsobenie na Ministerstve financií SR v rokoch 1997-1998 v roli štátneho tajomníka. Mimo to prof. Stanek publikuje takmer v plnej miere v domácom prostredí o ekonomickej kríze a globalizácii. Kritická teória je super, len aj tá môže byť postavená na rigoróznych štandardoch sociálnych vied a testovaná v medzinárodnom prostredí.

80. roky revisited

Poradcom pre spravodlivosť je Eduard Barányi. Od skorých 80. rokov pôsobil v akadémií štátu a práva, v prvom nekomunistickom parlamente zastupoval komunistov. Neskôr pôsobil ako podpredseda Ústavného súdu SR. Patrí k jedným z mála obhajcov ústavného postupu I. Gašparoviča vo veci generálneho prokurátora. Momentálne dookola cituje nemeckého právneho teoretika Jelinka: "Politicky nemysliteľné nemôže byť predmetom právnického zmýšľania". K nekomunistickej ľavici nepatrí ani p. Rothmayerová, poradkyňa pre kultúru. Okrem iného sa na stránke Nového Slova pochválila, ako odniesla kvety na hrob Gustáva Husáka. Ďalej v zbore poradcov nájdeme retro-mená ako Peter Magvaši, Juraj Migaš, či Milan Dragula.

Bolo by nefér len kritizovať. V zbore poradcov sa nachádzajú aj ľudia ako prof. Pastorek, ktorý má za sebou úspešnú medzinárodnú vedeckú kariéru. Stále je to ale menšina.

No a čo z tohto celého vyplýva?

Vo veľkej všeobecnosti môžeme povedať, že slovenských politikov ovplyvňovali po roku 1989 dve intelektuálne tradície. Jedna reformná (protransformačná?), ktorá okrem iného silne ťažila zo spolupráce demokratickej opozície 90. rokov so západnými think-tankmi a nadáciami. Z tejto tradície vyrástli dzurindovské reformy a veľká skupina slovenských politikov a intelektuálov - vďaka nim pravica, liberalizmus a reformy sa zliali do jedného amorfného celku, ktorý je vo svojej podstate vyjadrením jednej strany transformačnej cleavage v slovenskej spoločnosti. Na druhej strane stojí národne-etatistický tábor (?) - bývalí komunisti so silným národným cítením a predstavami o mocnom štáte. Zázemie tohto tábora je založené takmer výhradne na Slovensku (Matica, národné spolky), a ak dochádza k medzinárodným kontaktom, tak takmer výhradne v rámci "slovanského" tábora. Treťou, marginálnou školou je nekomunistická ľavica (čítaj normálna, európska), ktorá nemala na Slovensku zásadný vplyv na politický proces.

Róbert Fico má v tomto kontexte zaujímavý intelektuálny vývoj. Začínal ako káder SZM, patril k tomu šikovnejšiemu v SDĽ, v prvej kampani SMERu hovoril aj o tretej ceste, ale zároveň sa nebál pomenovať nezodpovedný rast rómskej populácie ako problém. Národné témy a symbolická politika s tým spojená sú mu veľmi blízke. SMER o sebe veľmi rád vyhlasuje, že je modernou sociálne-demokratickou stranou, no existuje veľmi málo, čo by toto tvrdenie podporilo. Jeho líder, ľudia ktorými sa obklopuje, sú pokračovaním národno-etatistickej tradície v slovenskej politike. Vplyv moderného ľavicového myslenia je margninálny v parlamente (vôbec niekto v poslaneckom klube?), a aj v exekutíve (MF SR - Lessay, Polák, Filko).

A ak by mi už aj nezáležalo na farbistom spoločenskom diskurze od lídra, ktorý poskladal najstabilnejšiu vládu v novodobých dejinách, by sme mohli očakávať väčší formát a chuť riešiť veci. Ten by sa možno odrazil aj v kvalite ľudí, ktorými sa obklopuje. Nestalo sa. 

Rozdeľuj a panuj: Krátka analýza zloženia poslaneckého klubu SMER-SD

Asi nikto reálne nepredstiera, že SMER je autentická sociálno-demokratická strana, ktorá je normálnou súčasťou tejto európskej politickej rodiny. No nie je, stačí si spomenúť na slzu v očiach čelných predstaviteľov SMERU pri odhaľovaní sochy Svätopluka na hrade a človeku je jasné, že strana má s progresívnym myslením pramálo spoločného.

Ak teda SMER nie je ideologickým zástupcom sociálnej demokracie, tak čo motivuje jeho konanie? Existuje niekoľko spôsobov ako sa na túto otázku pozrieť? Môžeme sledovať legislatívnu aktivitu, alebo môžeme SMER vyhlásiť za marketingovú stranu. Jedným zo spôsobov ako interpretovať správanie vládnej strany je pozrieť sa na spôsob ako rekrutuje svoje elity. Koho si strana vyberá za svojich poslancov a prečo sa niekto chce stať poslancom SMERu a aké to má implikácie na správanie strany? (1)


SMER - ozajstná strana podnikateľov?

Prostredie z ktorého človek do parlamentu prichádza zrejme vo veľkej miere determinuje to akým spôsobom bude nazerať na otázky počas výkonu svojho mandátu. Ak niekto prichádza do NR SR z ochranárskeho prostredia, je pravdepodobné, že bude mať záujem aj o ochranárske témy a na problémy sa bude pozerať cez optiku  životného prostredia. Je taktiež veľmi pravdepodobné, že takýto poslanec bude zastupovať stranu, ktorá reprezentuje jeho hodnoty a vice-versa vedenie tejto strany si vyberie tohto kandidáta ako dobrého reprezentanta jej záujmov a hodnôt. V prípade SMERu tento predpoklad nefunguje ani z jednej strany.

Z 83 poslancov klubu SMERu je možné identifikovať až 50 poslancov, ktorí boli aktívni ako podnikatelia, alebo manažéri. 5 poslancov identifikujem ako regionálnych politikov (viac ako 8 rokov sú aktívni v komunálnej politike, bez iných významných aktivít). 6 poslancov spadá do kategórie kariérnych politikov - poslanci, ktorí sú dlhodobo v parlamente, bez významných aktivít mimo neho, alebo zástupcovia mladej generácie sociálnych demokratov, ktorí boli v minulosti iba poslancami ,"servisnými" pracovníkmi strany, alebo funkcionármi MSD. Len 14 poslancov reprezentuje intiutívne prirodzeného zástupcu sociálnej demokracie - zamestnanca verejných služieb, učiteľov, zástupcu odborov alebo neprofesionálnych povolaní. (Posledné dve role sa v tejto skupine poslancov vôbec nevyskytujú). (2)

Kariérne dráhy poslancov SMER-SD

Je zaujímavé, že strana, ktorá sa hrdí silným sociálnym odkazom a napr. aj verejne deklaruje snahu konsolidovať verejné financie prostredníctvom podnikateľov a vysoko-príjmových skupín, zavádza opatrenia, ktoré sú podnikateľským združeniami negatívne hodnotené ma vo svojich radoch toľko poslancov, ktorí prichádzajú práve z tohto prostredia. Nik samozrejme netvrdí, že podnikatelia nemôžu veriť myšlienkam, ktoré reprezentuje SMER, ale je veľmi prekvapivé, že ich zastúpenie v poslaneckom klube je tak vysoké.

Z toho čo sa dá vyčítať z verejne dostupných údajov sú najčastejšími podnikateľskými/manažérskými odvetviami z ktorých pochádzajú poslanci zdravotníctvo a stavebníctvo/doprava (po 7 poslancov) a lesy/pôdohospodárstvo (5 poslancov). Zo záznamov ostatných poslancov sa jednoznačne nedá vyčítať odvetvie ich biznisu.  Nechajme bokom fakt, že medzi poslancami SMERu sa nachádza veštica, obchodný partner Vladimíra Póora (Peter Náhlik), bývalí manažéri SCP, Slovakofarmy, SKI Resort Jasná, či Váhostavu.

V jednote je sila

Ešte zaujímavejším než prekvapivý prienik biznisu medzi poslancov sociálnych demokratov je však celkový spôsob ako strana dokáže ľudí s podnikateľským pozadím dosadiť  na pozície v regionálnej samospráve, parlamente a v strane.

Integrácia funkcií v poslaneckom klube SMER-SD (3)

33 poslancov SMERU je aktívnych na komunálnej úrovni. V klube je 8 superposlancov, ktorí vykonávajú mandát na troch úrovniach verejnej správy, majú stranícku funkciu a podnikateľské pozadie. Medzi poslancami SMERu  nájdeme aj predsedu Žilinského samosprávneho kraja, primátorov Košíc, Žiliny, Humenného  či Brezna.

Zostava poslaneckého klubu, ale aj držitelia pozícií krajských a okresných predsedov strany sú zaujímavým indikátorom zmýšľania najvyššieho vedenia strany. Kandidátku do NR SR schvaľuje predsedníctvo na návrh predsedu a predsedníctvo taktiež volí o odvoláva (!) krajských a okresných predsedov. (KDH aj SDKÚ-DS fungujú opačným spôsobom, miestnych predsedov si volia miestni členovia sami). Stranícky funkcionári nezastupujú teda vôlu členov v miestnych organizáciách, ale sú viac "vyslancami" vedenia strany v danej oblasti. Netreba ani pripomínať, že viac než spokojnosť miestnych členov s prácou poslanca je pre daného politika byť za dobre s vedením strany. Krajskí a okresní predsedovia zároveň podobne ako na celonárodnej úrovni navrhujú kandidátov na komunálne a regionálne politické funkcie. Ergo, prededa SMERu vyberá a odvoláva ľudí, ktorý nominujú kandidátov na predsedu VÚC či starostov miest. De facto existuje reťaz loajality od predsedu strany, až k starostovi poslednej obce, kde vyhral SMER, bez toho aby do toho výraznejšie zasiahol napr. snem členov strany, alebo nebodaj sympatizantov. Ukážkový systém centralizovaného riadenia z vrchu. Poslanec nepotrebuje krúžky voličov, podporu svojej okresnej organizácie, profesnej skupiny z ktorej prichádza. Potrebuje podporu vedenia a tá sa získava loajalitou.

Nie je ani prekvapením, prečo strana teda SMER pôsobí ako monolit bez disentu. Verejné prezentovanie opozície je možné ihneď potrestať a členská základňa s tým veľa nezmôže. Je taktiež pochopiteľné, prečo všetci tak pozorne sledujú možné scenáre tranzície k novému predsedovi/vedeniu strany, vzhľadom na moc, v niekoľkých sférach, ktoré táto funkcia prinesie. Celý tento systém môže rozkývať zrejme iba veľký prepad popularity spojené a nedôverou "klientskej" siete v budúce zisky, alebo neschopnosť nového lídra udržať rovnováhu záujmov a ziskov v strane.

Regionálna distribúcia poslancov kopíruje volebnú podporu

Poslanci SMERu sú regionálne koncentrovaný do krajov, kde má smer tradične vyššiu podporu tj. východná  polovica Prešovského kraja, Považie, Kysuce a Horná Nitra. Je však stále zaujímavé, že z okresov medzi Zvolenom a Rožňavou v južnej polovici slovenska, kde SMER dosahuje slabšie výsledky (čítaj 30-50%) je v klube o 83 poslancoch len 5 členov. (Pričom okresy ako Veľký Krtíš, Krupina, Lučene, Poltár, či Revúca nezastupuje nik.)  Najzlomyseľnejšie vysvetlenie tohto javu by bolo, že strana sa snaží maximalizovať kontrolu moci v okresoch kde to dokáže najefektívnejšie. Je to však stále domienka, môže sa jednať takisto o neexistenciu kvalitných kádrov, alebo o prirodzené strategizovanie.


Mapa vo full-screen tu (4)

Lénny systém pre 21. storočie

Máme teda sociálno-demokratický klub s 83 poslancami v ktorom väčšina má profesionálne pozadie v podnikateľskom prostredí, no napriek tomu presadzuje politiky, ktoré podnikateľov ako skupinu poškodzujú. Zároveň je veľká časť klubu integrovaná v regionálnej politike a drží opraty okresných a krajských organizácií. Celá tato štruktúra je riadená centrálne z vrchu a členstvo strany má na celý tento systém minimálny vplyv. Človek sa nevie úbrániť dojmu, že viac než čokoľvek iné tento stav pripomína lénny systém, kde kráľ rozdelí krajinu medzi svojich verných a tí sa pod podmienkou loajality voči vrchnosti stávajú malými vládcami na svojich políčkach so všetkými miestnymi úradmi a dotačnými schémami. Takto integrovaný systém, kde sú na kľúčových pozíciách vo legislatíve a komunálnej politike (a mimo záber tohto textu napr. aj v justícií - Čentéš) dosádzaní ľudia, ktorý sú priamo cez stranícku štruktúru zodpovedný jedine vedeniu strany neveští nič dobré.

Otázkou je taktiež, akú má motiváciu niekto do tohto takéhoto centralizovaného systému riadenia vstúpiť. Jedným z vysvetlení by mohol byť aktívny záujem o presadzovanie hodnôt strany. Vzhľadom na profesionálne pozadie členov klubu sa zrejme podarilo R. Ficovi zozbierať najväčšiu skupinu sociálno-demokratických podnikateľov v strednej Európe. Ak aj teda sú aktívni zástancovia hodnôt soc. demokracie, z ich parlamentných vystúpení sa to človek nedozvie, lebo skrátka, veľa to ho nanahovoria. Ak aj sa nejedná o úplne autentický záujem o reprezentáciu hodnôt strany, vysvetlením môže byť pragmatický záujem o zlepšovanie legislatívy v oblastiach záujmu poslancov. Opäť, na základe dát o legislatívnej aktivite tento  poslancov táto hypotéza neobstojí (a naopak v súdržnosti excelujú).

Najpravdepodobnejším sa mi javí hypoteźa, že v takto centralizovanom systéme, ktorý zároveň poslancov dáva na rozmedzie legislatívy, verejnej a miestnej správy, biznisu (často so silnou interakciou s verejným sektorom) a riadi ich z vrchu v politickej strane je primárnou motiváciou iný prospech. Strana poskytuje odmenu v podobe prístupu k verejným funkciám a lokálnemu vplyvu, začo sa  poslanec sa stáva poslušným vykonávateľom vôle vedenia strany.

V rozmeroch podpory a kontroly, ktorý má SMER nad krajinou začína tento stav vyzerať ako dobre fungujúca state capture.  A nezabúdajme, doba veľkých privatizácií a veselého míňania v čase hospodárskeho rastu je preč. Parazitovanie na verejnom sektore sa bude v najbližšej dobe odohrávať prostredníctvom ovplyvňovania regulácie, administratívnych rozhodnutí, či vylievania daňových príjmov na súkromné účely. Dobre fungujúci systém loajality, ktorý toto všetko udrží pokope je najracionálnejšou voľbou a jeho veľmi kvalitnú realizáciu vidíme v tomto parlamente.




(1) Podobnými otázkami, i keď s mierne odlišným focusom sa zaoberali akademicky Aberach, Putman a Rockman v Bureaucrats and Politicians in Western Democracies, alebo Page a Wright v Bureaucratis Élites in Western European States. (Update 15.1.: V slovenskom prostredí o tom písali M.Beblavý, E. Beblavá a M. Bandurová v Koaličná zmluva či zákon?)

(2) 8 poslancov prichádza z netradičných kariérnych dráh (umelec, športovec), alebo nie je o nich možné dohľadať akékoľvek životopisné údaje.

(3) V diagrame nižšie uvádzam 58 poslancov v kategórií biznis. V tomto prípade sa jedná o poslancov, ktorý majú akýkoľvek zápis v OR SR. Pri tomto čísle o 50 poslancoch uvádzam len osoby, pri ktorých viem identifikovať podnikanie/vrcholový manažment ako hlavnú aktivitu pred vstupom do NR SR. (narp. aj preto, že sa tak samoidentifikujú).

(4) V prípade poslancov, ktorý pochádzajú z jedného miesta (Bratislava, atď.) boli ich markery "rozhádzané", lebo inak Google Maps zobrazí len jeden. Nereprezentujú ich presnú adresu TB.



Technický disclaimer

Tento text sa venuje (hlavne z časových dôvodov) len strane SMER-SD. Netrúfam si robiť súdy o tom či v prípade ostatných slovenských politických strán vieme pozorovať lepšie/rovnaké/horšie správanie.

"Kódovanie" poslancov ukázalo niekoľko hraničných prípadov, kde som použil svoj odhad. Metodológia nie je "academic-grade", ale poskytuje skôr pohľad na všeobecnejšie trendy.

Údaje som zbieral zo stránky NR SR, foaf.sk a verejne dostupných životopisov. V prípade priradenia záznamu v OR SR k poslancovi som vychádzal z dobre mieneného odhadu, že sa jedná o rovnakú osobu. Existuje šanca, že sa jedná o menovcov s rovnakým miestom trvalého bydliska. V prípade poslanskyne Obrimčákovej som k jej profilu priradil aj údaje jej manžela a bral som ich ako jednu "jednotku". 

Text reprezentuje výhradne moje osobné názory.

Very raw data tu.