Modrý SMER, no isteže.

Niektorí opoziční politici a pridružený tajomný komentariát objavili inovatívny recept na porazenie Róberta Fica, treba modrý Smer. (Nechajme bokom logickú hodnotu tohto tvrdenia "nato aby som vyhral, potrebujem vyhrať".) Najproblematickejšie na tomto celom ťažení je to, že je založené na niečom, čo v slovenskom prostredí nemá absolútne tradíciu a slúži zrejme len na vyvolávanie falošných nádejí, projektovania obrazu sily, ktorý sa nikdy nenaplní. This will end in tears.

Keď dáta a skúsenosť nepustia

Adam Znášik už pekne opísal, základnú chybu v tvrdení o potrebe modrého Smeru.  Výsledky SDKÚ, ktoré  ju posunuli najbližšie k 20% jej nezaručili účasť na vláde. Žiadna pravicová strana nezískala nikdy viac ako 19% no napriek tomu bol stredopravý priestor pri moci 3-krát z piatich  parlamentov po roku 1998. (Pozn.: Vrtieť psom šermuje voľbami z roku 1998. Odmietam tento prípad považovať prenositeľný do súčasnosti - tie voľby neboli štandardné, jednalo sa o charakter systému, dochádzalo k mimoriadnej mobilizácií proti jasnému nepriateľovi, niečo čo sa s takou intenzitou nezopakuje nikdy.)


Niečo k tomu ešte pridám. Ani v jednom prípade, okrem volieb 2006, kedy vybuchol slovenský "liberalizmus" tak najväčšia pravicová strana nemala viac ako všetci ďalší dokopy. Pravica dokázala vládnuť bez modrého smeru. Z grafu nižšie však vplýva ďalšia  podstatnejšia vec. Vo voľbách 2012 jednoznačne stratil liberálny a občiansky prúd  pravice a môžeme asi celkom s istotou povedať, že vo veľkej miere sa jednalo o znechutenie lídrami daných strán.

Znechutený volič sa začal presúvať, časť hlavne zo SaS do OĽaNO a časť ostala sedieť doma. Spôsob ako ho dostať späť - a: vymeniť vedenie,  b: vymyslieť nový, atraktívny obsah,  c: v prípade, že nič nefunguje a značka je nenávratne zničená - vytvoriť nový subjekt, ktorý týchto voličov späť priláka.

No a keď sme už pri tom ako by sa nám páčilo zjednocovanie, skúsme teda vytvoriť volebný systém, ktorý budu štiepenie na malé strany penalizovať a spoluprácu podporovať (ale áno, to je na dlho téma). A pomedzi to nepovažujme za mienkotvorný týždenník, ktorý považuje konzervatívne straníčky o 10 mužoch za štandard politickej práce .

Liberál, konzervatívec, reformista a maďar

Túžba po modrom smere je však založená na ešte hlbšom nepochopení reality než je mechanické hodnotenie výsledkov volieb. Monolitický SMER nevznikol preto, že požral všetky post-moderné ľavicové strany a čo ostalo vytlačil na okraj. Sila a programová koherenecia SMERu spočíva naozaj v tom, že na ľavom spektre predstavuje nespochybiteľnú voľbu a neexistuje reálna alternatíva a ani spoločenská objednávka, ktorá by to spochybňovala na tejto strane  spochybňovala. Silnejší štát, istoty, redistribúcia, obhajoba záujmov pracujúcich, prímes nacionalizmu a žiadny post-modernizmus. Kvalitný mix, ktorý mal tradične silnú podporu spojený s kvalitnou realizáciou a charizmatickým lídrom si našiel výborný nástroj na realizáciu.

Ak teda niekto tvrdí, že chce modrý smer, musí povedať čo bude jednotiacim prvkom takéhoto subjektu. A musí to byť schopný spraviť s stredo-pravým elektorátom, ktorý má k dispozícií. Ten obsahuje okrem iného kresťanskú demokraciu (konzervatívny v etických otázkach, nie až tak napravo na ekonomike ako si myslíme), občiansku demokraciu (ktorá momentálne kanibalizuje ostatok pravice so svojim národno-kresťanským obrodením), liberálov (radikálne proti štátu, EÚ a približujúci sa pravicovému populizmu)  a strany, ktorá sa momentálne tvári pravicovo, ale je vlastne reprezentantom etnických a špecifických záujmov.

Nejedná sa o pocit založený z komunikácie strán. Z tých málo dostupných údajov o socio-ekonomickom zložení voličstva jednotlivých strán celkom zrejme vyplýva, že ani na témach, ktoré zvestovatelia modrého smeru považujú za kľúčové nepanuje jednota. Podobné údaje vykazujú výskumy IVO konzistentne. Je to zaujímavé čítanie odporúčam, hlavne ak sa vyjadrujete do médií.

Exhibit B: Veci ,čo nás zjednocujú

Exhibit C: Platfroma

A áno, môžeme mať tisíc výhrad k metodológií výskumu, či dočasným faktorom, ktoré pôsobili počas zberu dát. Jedná vec však z týchto výskumov vychádza konzistentne  Slovenský stredo-pravý sektor je štruktúrovaný veľmi prirodzene do minimálne troch prúdov a je veľmi ťažké povedať, ktorý z nich bude aj s ďalším vývojom krajiny dominantný. Nerozumiem teda celkom tomu  na čom tu docvála ten nový vše-spájajúci spasiteľ. Je veľmi pravdepodobné, že sa tieto strany nebudú vedieť zhodnúť na etických témach, ekonomickej politike, skupinových právach či Európe a pod je výsledkom toho, že pre ich jadrových voličov sú tieto témy prioritné. Ak stále pochybujete, stačí si spomenúť na pravidelné rozjímanie o kultúre smrti, ktoré je spojené s "pravicovým" prezidentským kandidátom, ku ktorému vždy prikvitne zástupca hodnôt Pravdy a v druhom kole pravicového kandidáta nepodporí. Pre väčšinou voličov je voľba medzi pravicovými stranami reálnym hodnotovým súdom a nie len výberom lídra. (Veľmi si tipnem, na rozdiel napríklad od ČR kde medzi ODS a TOP09 nespočíva rozdiel vo svetonázore, ale skôr straníckej reprezentácií)


Ale inde to ide

Nad týmto som si lámal hlavu. Čo je dôvod tejto heterogénnosti? Teraz môžem len hádať. Možno je to rýchlym a nerovnomerným hospodárskym rastom, ktorý spôsobuje, že elektorát pravice žije od miest z európsky nadpriemernou životnou úrovňou po kraje, ktoré sú v spodnej dvadsiatke. Do toho namiešajme s tým spojený rozdielny vývoj sociálnych noriem a či čudné variácie na národnú otázku a máme celkom komplikovaný mix. Vôbec ma neprekvapuje, že pre ľudí s tak rôznorodými pozadím môže byť zaťažko voliť jednu stranu. Dzurinda dokázal (pred otvorením nožníc) vytvoriť jednotiaci prvok v podobe boja za demokraciu a vstupe do EÚ. RF by musel veľmi uletieť, aby sa to opakovalo. (A ako vieme on sa už európskych inštitúcií bojí)

V kontinentálnej Európe sa samozrejme došlo ku konsolidácii straníckych systémov. Nečudo keď ten proces prebiehal pomaly od 19. storočia a v prípade Škandinávie či nemecky hovoriacich krajín boli tieto strany organicky zakorenené v spoločnosti nie len prostredníctvom politiky. Zaujímavejšie sú ale prípady okolitých krajín, kde došlo konsolidácií a vzniku veľkých strán. Je to fakt preto, že sú tie krajiny homogénnejšie?

Späť k pointe

Mám veľký problém uveriť tomu, že pri tomto elektoráte je niekto schopný postaviť pravicovú stranu, ktorá pôjde nad 20% a bude sa tváriť zjednocujúco.  Skúsenosť a súčasné nálady ľudí tomu neprajú. Heterogénej pravici sa bude veľmi ťažké vyhnúť. Taktiež rozumiem snahe hľadať nové politické projekty v rámci svojich segmentov, alebo na rozmedzí maximálne dvoch - vyčerpané značky potrebujú nový obsah, alebo výmenu, čísla nepustia.

Znamená to, že  pravica nebude vládnuť spolu? Nie, len ju to predurčuje na komplikovanejšie vládnutie, ktoré si úplne prirodzene bude vyžadovať väčšie transakčné náklady na vyjednávanie kompromisov a vysokú politickú zručnosť jej lídrov. Treba takých nájsť.

(Update 23.2.: Skrátená verzia textu vyšla v prílohe Fórum denníka SME 23.2.)

Najkrajší kút je moja rodná zem: Ako sa rozdeľuje rezerva predsedu vlády

Pred mesiacom som písal o tom, ako poslanecký klub SMERu funguje ako dobre zorganizovaný lénny systém. Jedným zo spôsobov ako tento systém z vrchu lubrikovať je rezerva predsedu vlády.

Robert Fico a Iveta Radičová mali v roku 2012 k dispozícií 1,6 mil €. Robert Fico z tejto rezervy minul 1,2 mil. €. Na rok 2013 bude mať predseda vlády k dispozícii 1,66 mil. €. Podľa §10 zákona 534/2004 o rozpočtových pravidlách verejnej správy o použití tejto rezervy rozhoduje jedine predseda vlády a má slúžiť "Na krytie nepredvídaných výdavkov nevyhnutných na zabezpečenie rozpočtového hospodárenia alebo na krytie zníženia rozpočtovaných príjmov" (no irony intended). Pozrime sa teda nato ako s prostriedkami predseda vlády naložil.

Nadstraníckosť?

Zo sumy približne 1,2 milóna, ktorú má R. Fico k dispozícii, išlo cca. 700-tisíc eur na projekty obcí, miest alebo samosprávnych krajov. Ak sa teda obávam toho, že premiér rozdeľuje spriazneným obciam, kde má svojich starostov a primátorov, môžem sa pozrieť na ich stranícku príslušnosť.

Rozdelenie rezervy premiéra samosprávu (celková suma 385 eur.) (1)

Obce pod kontrolou SMERu majú v rozdeľovaní prostriedkov navrch, ale nie zvlášť výrazne, pokiaľ si uvedomíme aj celkovú prevahu strany na komunálnej úrovni.  Rezerva však nie je len o podpore samosprávnych projektov. Z tohto balíka išli prostriedky aj na podporu renovácií cirkevných pamiatok a rôzne aktivity mimovládneho sektoru, či vzdelávacích inštitúcií. V niektorých z týchto prípadov vieme identifikovať spriaznenosť s vládnou stranou, napr.:

• Podpora renovácie kostola v rodnej obci Andreja Kolesíka. Podobne renovácia v obci susednej.
• Podpora Ústavu politických vied SAV, myšlienkovo blízkemu SMERu.
• Podpora obce, kde má premiér chalupu.
• Podpora Ekonomickej univerzity, ktorej rektor je konzultantom zboru poradcov predsedu vlády.
• 300-tisícová dotácia pre dobrovoľný požiarnicky zbor, ktorého prezident kandidoval za SMER v komunálnych voľbách.
• Kancelária prezidenta republiky.

Ak horeuvedené, im podobné projekty, klasifikujeme ako "vládne", tak obraz vyzerá mierne odlišne.

Rozdelenie rezervy premiéra - aj so započítaním "spriaznených" projektov (celková suma 762 tis. eur)

Aj takéto rozdelenie má svoje problémy. Je veľmi ťažké povedať, ktoré peniaze sú opozičné, ktoré vládne, keďže do pozadia komunálnej politky a sietí regionálnych priateľstiev vidí málokto. Rovnako je možno neférové vyčítať Ekonomickej univerzite, že jej rektor má exkluzívny prístup k presedovi vlády. Možno by tú dotáciu dostal aj tak. Nezabúdajme, že veľká časť prostriedkov, ktorú premiér prerozdeľuje a ešte nebola spomenutá, je indivudálna podpora ľudí v sociálnej núdzi.

Premiér na rodný kraj nezabudol

Všetko moje presvedčenie o férových úmysloch však rozbíja nasledujúca mapa. Na mape sú označené všetky príspevky, ktoré zo svojej rezervy premiér udelil. Až do očí bijúca je podpora rodného kraja. V okolí Topoľčian a hornej Nitry sa žiadateľom o podporu premiéra veľmi darilo. Podobne je na tom východ Slovenska, odkiaľ pochádza veľká časť poslaneckého klubu. Zaujímavé je, že napriek tomu, že preseda vlády je veľký fanúšik vyrovnávania regionálnych rozdielov, nie malá časť jeho rezervy skončila v hlavnom meste. A podobne ako v prípade samotného poslaneckého klubu ma prekvapuje takmer totálna ignorácia stredného Slovenska. (Mimochodom, rodnému kraju premiéra podobne pomáha aj SMERom ovládaná štátna firma SEPS).


Full-screen mapy tu

Rezerva predsedu vlády nie je najhorším plytvaním, aké túto krajinu postretlo. PPC či aktivačným politikám sa to nevyrovná. Tento systém však v sebe úplne stelesňuje všetko zlé, čo držanie moci SMERom so sebou obnáša. Balík verejných peňazí, ktoré šéf exekutívy a (kvalitne integrovanej vládnej strany) svojvoľne rozdeľuje, podľa toho ako sa mu práve zdá vhodné. Tento podporuje rodný kraj a spriaznené inštitúcie. Samozrejme, nerobím si ilúzie o tom, že ak by sme tam mali pravicovú vládu, tak by sme boli zrazu svedkami rozpočtovej zodpovednosti.

Ak by existovali nejaké abstraktné pravidlá dobrého rozpočtovania, tak rezerva ich všetky porušuje - je svojvoľná, založená na ľubovôli jednej osoby, nepredvídateľná a bez jasných kritérií rozdeľovania. Taký rozpočtový feudalizmus za verejné prostriedky.

Lénny politický marketing

Nejde tu len o rezervu predsedu vlády. Robert Fico vie veľmi dobre narábať s verejnými prostriedkami tak, aby ich využil v prospech marketingu svojej strany. Rezervu aj za svojho posledného vládnutia využíval na maximum. Jeho pet projectom bolo stavanie multifunkčných ihrísk, podľa veľmi podobného kľúča ako vidíme v tomto prípade. Výjazdové rokovania vlády sú nesystematickým rozdávaním alamužny (vláda naposledy v Čadci schvaľovala aj opravu toalety v miestnom domove soc. služieb) za účelom dobrej PR.  Vzhľadom na stav v akom sú verejné financie v kombinácii s absolútnou kontrolou, ktorú nad nimi má vládna strana, sa starostom ani nečudujem. Je to racionálna stratégia a zdá sa, že nikoho to zvlášť netrápi.





(1) Do tohto grafu nie je zahrnutý najväčší 300-tisícový príspevok pre Letanovce. Táto obec má strarostu z SDKÚ-DS,  no veľký záujem na schválení tejto dotácie mali napr. aj poslanci výboru pre ľudské práva. Príspevok bol pridelený tesne pred spustením rómskej reformy, celkovo svojím charakterom vytŕča z bežných dotácií obciam a tak s ním v grafe nepracujem.

Slušnosť v parlamente chce každý (keď je v opozícii)

Stáva sa už takou parlamentnou tradíciou, že keď sa politici dostanú do opozície, tak volajú po dodržiavaní pravidiel slušného parlamentarizmu a každý predseda parlamentu tvrdí, že jeho panovanie bude zjednocovať a zvyšovať kvalitu demokracie v parlamente. Pozrime sa teda čísla.

Mimoriadne schôdze:  Témy naozaj rôznorodé

Na zvolanie mimoriadnej schôdze treba 30 podpisov. Problémom však je, že na schválenie programu schôdze už nadpolovičnú väčšinu. Preto väčšinou schôdza končí jedným hlasovaním - neschválením programu. Naposledy tento postup vyvolal v radoch opozície náreky o tom, ako  je táto prax ohrozením demokracie. Problém však je, že bez ohľadu na to, kto bol vo väčšine - schôdze sa nekonali, až na druhé obdobie vlády Mikuláša Dzurindu.

Mimoriadne schôdze zvolané opozíciou

Mimoriadne schôdze sú samozrejme marketingový nástroj každej opozície. Rozumiem, že ak chce individuálny poslanec navrhnúť napr. zaradenie nejakého svojho bodu do programu (výjazdové rokovanie v osade), tak mu nemusí plénum výjsť v ústrety. Na druhej strane, aj menší počet poslancov než je väčšina by malo mať právo diskutovať o čom chce, oficiálne v pléne. Nato tam sú.

Výbory: Životné prostredie alebo ľudské práva?

Predsedníctvo vo výboroch nemá formálne až taký veľký vplyv, napriek tomu vie byť predmetom hádok.  Na rozdiel od iných existujúcich parlamentných systémov, kde predseda (snemovne či výboru) môže viac menej svojvoľne rozhodnúť, čo a kedy zaradí na program rokovania, v slovenskom prípade sú na väčšinu postupov lehoty a predseda je v zásade len moderátorom. Napriek tomu je rozdelenie výborov, bez ohľadu na držiteľa väčšiny, rovnaké. Patrí sa ale opäť povedať, že v druhom období M. Dzurindu sa opozícií dostalo predsedníctva aj v tých vplyvnejších výboroch. Na druhej strane pôsobí zvláštne obsadenie "výboru pre kontrolu odpočúvania" Romanom Vavríkom (známym side-aktérom nahrávky "Ja som to neurobil z rozkoše, alebo že ťa nemám rád."), či kontrola NBÚ výborov v IV. období. Krásnym gestom parlamentarizmu by bolo, keby niektoré z väčších výborov boli dlhodobo v rukách opozície, prípadne keby menšina mala predsedníctvo vo väčšine z nich (keď už jej úlohou je kontrolovať vládu, špeciálne keď je väčšina jednofarebná). 

Rozdelenie výborov (V - väčšina, M - menšina)

Rozdelenie výborov (V - väčšina, M - menšina)

Je dobré, že spravodajské výbory sú teraz asi už tradične v rukách opozície, i keď ich reálny vplyv a možnosti sú otázne. V tejto oblasti bude zaujímavé sledovať, čo nastane po reforme ich kontroly spravodajstva, ktorá má zvýšiť právomoci parlamentného dohľadu. Pozitívnym krokom súčasnej väčšiny bolo to, že prvýkrát ponúkla 2 podpredsednícke miesta opozícií.

Zrýchlené legislatívne konanie: Keď sa je prečo ponáhľať

Opozícia by mala mať právo kontrolovať legislatívu a diskutovať o nej v parlamente. Preto existujú lehoty, ktorých cieľom je zabezpečiť dostatočný odstup medzi jednotlivými fázami prerokovávania zákona, aby mal každý čas si materiál naštudovať. Spôsob, ako to obísť, je zrýchlené legislatívne konanie, ktoré slúži na prijímania zákonov v čase, keď hrozia krajine mimoriadne hospodárske škody. Opäť posledné obdobie M. Dzurindu vychádza v tomto porovnaní dobre. Naopak, súčasná Národná rada má zrýchlené konanie rada.

Zrýchlené legislatívne konanie

Snažil som sa aj pozrieť na obsahovú matériu jednotlivých zákonov, ktoré boli prerokovávané v zrýchlenom konaní, no hodnotiť, ktoré konanie bolo opodstatnené a ktoré nie, je veľmi ťažké.  Hádky naposledy vyvolalo zrýchlené schvaľovanie zákona o podpore obnoviteľných zdrojov. Zákon, ktorý opozícia kritizovala ako klientelizmus vprospech Penty, sa vláda snažila pretlačiť v zrýchlenom konaní. Vláda ho prijala bez medzirezortného pripomienkového konania (údajne bol predložený priamo na rokovaní vlády) a parlamentom by tak mohol prejsť v podstate za 48 hodín. Zrýchlené konanie je naozaj v niektorých prípadoch opodstatnené, je to štandardný nástroj aj v iných krajinách. Zaslúžilo by si však prísnejšie pravidlá používania (jasne deklarovať kritériá jeho použitia, opísať negatívne dopady v doložkách) a vytvoriť možnosť nezávislej revízie jeho použitia (ÚS SR, hohoho).

Hodina otázok: Fraška

Menšina má možnosť kontrolovať vládu aj prostredníctvom pýtania sa otázok členom vlády. Vo väčšine parlamentných systémov, najmä s britskou tradíciou, je tento čas mediálne veľmi atraktívnym priamym stretom medzi dvoma politickými tábormi. V súčasnej Národnej rade sa deje ale zvláštna vec. Otázky na predsedu vlády (prvých 15 min., ostatných 45 min. je na členov) sú vždy uznesené poslaneckým klubom SMERu, ktorý sa koordinovane pýta na jednu či dve témy, ktoré sa hodia do komunikácie strany. Neviem, či je to súčasť nejakej stratégie nevystavovať R. Fica akýmkoľvek nepríjemným otázkam, ale každopádne to funguje. Z 19 otázok, ktoré mu boli zatiaľ položené, bolo len 5 opozičných. Naopak, Iveta Radičová dostala zo svojich 30 otázok 12 od opozície a ani tie koaličné neboli koordinované. (Pozn. hlbšie do histórie som z časových dôvodov nešiel). Nebolo by super, keby sa napríklad prvá otázka na premiéra žrebovala len z opozičných?

Legislatívne návrhy opozície: To podstatné

Ak sa nemýlim, v súčasnom parlamente bol priamo schválený len jeden opozičný návrh a nepriamo ďalší. Kuloárna atmosféra ale veľmi opozičným návrhom nepraje. Najnovšie sa dokonca hovorí o všeobecnom zákaze podpory akýchkoľvek opozičných legislatívnych aktivít. Toto je samozrejme asi najzásadnejšia oblasť, ktorá by pekne ukázala prístup väčšiny k menšine. Žiaľ, spôsob ako je štruktúrovaná legislatívna databáza NR SR neumožňuje veľmi user-friendly vyhľadávanie, takže zistiť, koľko pozmeňovacích návrhov opozície prešlo v minulosti, je veľmi ťažké. (Diplomová práca, anyone?)

No a čo z toho vyplýva?

Súčasťou politiky bude vždy aj boj. Ten boj by však mohol prebiehať v rámci férovo nastavených mantinelov. Väčšina by mala umožniť menšine efektívne kontrolovať a aktívne sa spolupodieľať na tvorbe zákonov. O prezidentovi sa hovorí, že má byť jednotiteľom národa - prenesene na politiku to platí o predsedovi NR SR. Táto funkcia mala zatiaľ stále viac politický než štátnicky rozmer, ale nemuselo by to tak byť stále. NR SR je jediný orgán, ktorý aktívne vytvára spolu vláda aj opozícia. Spravovať by ho mohol niekto, kto národu ukáže, že sú veci, ktoré stoja nad oportunistickým politickým ziskom a férové pravidlá hry, slušnosť a rešpektovanie druhého nie sú len heslá na hodiny občianskej výchovy. (Urobil by niekto napríklad toto?)  Zatiaľ sa tak ale nestalo a to nehovoríme len o súčasnom predsedovi. Preto, keď tu niekto hovorí o slušnosti a rešpekte v politike, tak sa patrí spozornieť, lebo keď sa dotyčný dostane ku kormidlu, veľmi pravdepodobne sa bude správať rovnako.

Dobrý parlament potrebuje dobrého predsedu.