Modrý SMER, no isteže.

Niektorí opoziční politici a pridružený tajomný komentariát objavili inovatívny recept na porazenie Róberta Fica, treba modrý Smer. (Nechajme bokom logickú hodnotu tohto tvrdenia "nato aby som vyhral, potrebujem vyhrať".) Najproblematickejšie na tomto celom ťažení je to, že je založené na niečom, čo v slovenskom prostredí nemá absolútne tradíciu a slúži zrejme len na vyvolávanie falošných nádejí, projektovania obrazu sily, ktorý sa nikdy nenaplní. This will end in tears.

Keď dáta a skúsenosť nepustia

Adam Znášik už pekne opísal, základnú chybu v tvrdení o potrebe modrého Smeru.  Výsledky SDKÚ, ktoré  ju posunuli najbližšie k 20% jej nezaručili účasť na vláde. Žiadna pravicová strana nezískala nikdy viac ako 19% no napriek tomu bol stredopravý priestor pri moci 3-krát z piatich  parlamentov po roku 1998. (Pozn.: Vrtieť psom šermuje voľbami z roku 1998. Odmietam tento prípad považovať prenositeľný do súčasnosti - tie voľby neboli štandardné, jednalo sa o charakter systému, dochádzalo k mimoriadnej mobilizácií proti jasnému nepriateľovi, niečo čo sa s takou intenzitou nezopakuje nikdy.)


Niečo k tomu ešte pridám. Ani v jednom prípade, okrem volieb 2006, kedy vybuchol slovenský "liberalizmus" tak najväčšia pravicová strana nemala viac ako všetci ďalší dokopy. Pravica dokázala vládnuť bez modrého smeru. Z grafu nižšie však vplýva ďalšia  podstatnejšia vec. Vo voľbách 2012 jednoznačne stratil liberálny a občiansky prúd  pravice a môžeme asi celkom s istotou povedať, že vo veľkej miere sa jednalo o znechutenie lídrami daných strán.

Znechutený volič sa začal presúvať, časť hlavne zo SaS do OĽaNO a časť ostala sedieť doma. Spôsob ako ho dostať späť - a: vymeniť vedenie,  b: vymyslieť nový, atraktívny obsah,  c: v prípade, že nič nefunguje a značka je nenávratne zničená - vytvoriť nový subjekt, ktorý týchto voličov späť priláka.

No a keď sme už pri tom ako by sa nám páčilo zjednocovanie, skúsme teda vytvoriť volebný systém, ktorý budu štiepenie na malé strany penalizovať a spoluprácu podporovať (ale áno, to je na dlho téma). A pomedzi to nepovažujme za mienkotvorný týždenník, ktorý považuje konzervatívne straníčky o 10 mužoch za štandard politickej práce .

Liberál, konzervatívec, reformista a maďar

Túžba po modrom smere je však založená na ešte hlbšom nepochopení reality než je mechanické hodnotenie výsledkov volieb. Monolitický SMER nevznikol preto, že požral všetky post-moderné ľavicové strany a čo ostalo vytlačil na okraj. Sila a programová koherenecia SMERu spočíva naozaj v tom, že na ľavom spektre predstavuje nespochybiteľnú voľbu a neexistuje reálna alternatíva a ani spoločenská objednávka, ktorá by to spochybňovala na tejto strane  spochybňovala. Silnejší štát, istoty, redistribúcia, obhajoba záujmov pracujúcich, prímes nacionalizmu a žiadny post-modernizmus. Kvalitný mix, ktorý mal tradične silnú podporu spojený s kvalitnou realizáciou a charizmatickým lídrom si našiel výborný nástroj na realizáciu.

Ak teda niekto tvrdí, že chce modrý smer, musí povedať čo bude jednotiacim prvkom takéhoto subjektu. A musí to byť schopný spraviť s stredo-pravým elektorátom, ktorý má k dispozícií. Ten obsahuje okrem iného kresťanskú demokraciu (konzervatívny v etických otázkach, nie až tak napravo na ekonomike ako si myslíme), občiansku demokraciu (ktorá momentálne kanibalizuje ostatok pravice so svojim národno-kresťanským obrodením), liberálov (radikálne proti štátu, EÚ a približujúci sa pravicovému populizmu)  a strany, ktorá sa momentálne tvári pravicovo, ale je vlastne reprezentantom etnických a špecifických záujmov.

Nejedná sa o pocit založený z komunikácie strán. Z tých málo dostupných údajov o socio-ekonomickom zložení voličstva jednotlivých strán celkom zrejme vyplýva, že ani na témach, ktoré zvestovatelia modrého smeru považujú za kľúčové nepanuje jednota. Podobné údaje vykazujú výskumy IVO konzistentne. Je to zaujímavé čítanie odporúčam, hlavne ak sa vyjadrujete do médií.

Exhibit B: Veci ,čo nás zjednocujú

Exhibit C: Platfroma

A áno, môžeme mať tisíc výhrad k metodológií výskumu, či dočasným faktorom, ktoré pôsobili počas zberu dát. Jedná vec však z týchto výskumov vychádza konzistentne  Slovenský stredo-pravý sektor je štruktúrovaný veľmi prirodzene do minimálne troch prúdov a je veľmi ťažké povedať, ktorý z nich bude aj s ďalším vývojom krajiny dominantný. Nerozumiem teda celkom tomu  na čom tu docvála ten nový vše-spájajúci spasiteľ. Je veľmi pravdepodobné, že sa tieto strany nebudú vedieť zhodnúť na etických témach, ekonomickej politike, skupinových právach či Európe a pod je výsledkom toho, že pre ich jadrových voličov sú tieto témy prioritné. Ak stále pochybujete, stačí si spomenúť na pravidelné rozjímanie o kultúre smrti, ktoré je spojené s "pravicovým" prezidentským kandidátom, ku ktorému vždy prikvitne zástupca hodnôt Pravdy a v druhom kole pravicového kandidáta nepodporí. Pre väčšinou voličov je voľba medzi pravicovými stranami reálnym hodnotovým súdom a nie len výberom lídra. (Veľmi si tipnem, na rozdiel napríklad od ČR kde medzi ODS a TOP09 nespočíva rozdiel vo svetonázore, ale skôr straníckej reprezentácií)


Ale inde to ide

Nad týmto som si lámal hlavu. Čo je dôvod tejto heterogénnosti? Teraz môžem len hádať. Možno je to rýchlym a nerovnomerným hospodárskym rastom, ktorý spôsobuje, že elektorát pravice žije od miest z európsky nadpriemernou životnou úrovňou po kraje, ktoré sú v spodnej dvadsiatke. Do toho namiešajme s tým spojený rozdielny vývoj sociálnych noriem a či čudné variácie na národnú otázku a máme celkom komplikovaný mix. Vôbec ma neprekvapuje, že pre ľudí s tak rôznorodými pozadím môže byť zaťažko voliť jednu stranu. Dzurinda dokázal (pred otvorením nožníc) vytvoriť jednotiaci prvok v podobe boja za demokraciu a vstupe do EÚ. RF by musel veľmi uletieť, aby sa to opakovalo. (A ako vieme on sa už európskych inštitúcií bojí)

V kontinentálnej Európe sa samozrejme došlo ku konsolidácii straníckych systémov. Nečudo keď ten proces prebiehal pomaly od 19. storočia a v prípade Škandinávie či nemecky hovoriacich krajín boli tieto strany organicky zakorenené v spoločnosti nie len prostredníctvom politiky. Zaujímavejšie sú ale prípady okolitých krajín, kde došlo konsolidácií a vzniku veľkých strán. Je to fakt preto, že sú tie krajiny homogénnejšie?

Späť k pointe

Mám veľký problém uveriť tomu, že pri tomto elektoráte je niekto schopný postaviť pravicovú stranu, ktorá pôjde nad 20% a bude sa tváriť zjednocujúco.  Skúsenosť a súčasné nálady ľudí tomu neprajú. Heterogénej pravici sa bude veľmi ťažké vyhnúť. Taktiež rozumiem snahe hľadať nové politické projekty v rámci svojich segmentov, alebo na rozmedzí maximálne dvoch - vyčerpané značky potrebujú nový obsah, alebo výmenu, čísla nepustia.

Znamená to, že  pravica nebude vládnuť spolu? Nie, len ju to predurčuje na komplikovanejšie vládnutie, ktoré si úplne prirodzene bude vyžadovať väčšie transakčné náklady na vyjednávanie kompromisov a vysokú politickú zručnosť jej lídrov. Treba takých nájsť.

(Update 23.2.: Skrátená verzia textu vyšla v prílohe Fórum denníka SME 23.2.)