Text vyšiel na stránke Jetotak, 13.3.2013
Pavol Hardoš napísal minulý týždeň kritický komentár o odkaze Huga Cháveza. Môžeme si o štylistických kvalitách textu myslieť svoje, môžeme nesúhlasiť s obsahom, ale tváriť sa, že každá kritická reakcia voči Chávezovi je pokračovaním neoliberálneho sprisahania je prístup ako z inej reality. Zmierme sa s tým, Chávézovo vládnutie bude vyvolávať rozpory aj na ľavicovom spektre, ktoré sa neprekonajú inak ako otvorenou diskusiou.
Mňa na tejto celej afére zaráža však iná vec. Presvedčení fanúšikovia politických prúdov – ľavice či pravice - sa až mariánskym spôsobom primkýnajú k politickým legendám. (Adoračné texty o Chávezovi sú na nerozoznanie od toho, čo napr. Lukáš Krivošík písal po smrti Pinocheta) Nekritické hodnotenie politikov – od Pinocheta, cez Thatcherovú, Rona Paula po Havla či Cháveza má jedno spoločné – politiku redukujú na nejaký zápas futbalových tímov s maskotmi, ktorých nekriticky obdivujeme, dáme si ich aj na tričko a na facebookoch poriadne vynadáme každému, kto s nami bude nesúhlasiť. A len mimochodom, keď budeme potom najbližšie .týždňu, Lampe a SME vyčítať aké zadubené a jednofarbné médiá to sú, môžeme si spomenúť na prístup ku kritike na vlastnom políčku. Úprimný kritický prístup k politike takto nevyzerá.
No a úplne absurdná mi príde aktivizácia časti ľavicového spektra, ktorú táto téma vyvolala. Hádať sa o to, akú podobu má ľavicový program pre krajiny globálneho juhu je síce akademicky zaujímavé a dôležité, ale tváriť sa že tento program má nejakú relevanciu pre strednú Európu je opäť bizarné.
Najsmutnejšie na tom celom však, je že celá diskusia okolo tohto textu ukazuje v akom odtrhnutom stave je časť autentickej slovenskej ľavice. V tejto krajine vládne nominálne sociálno- demokratická strana s jednofarebnou väčšinou. Poslanci, ktorí o sebe vyhlasujú, že sú radikálni ľavičiari sedia v poslaneckom pléne. Mňa oveľa viac než správna cesta pre bolívarskú revolúciu zaujíma to, prečo sa sociálna demokracia bratá s ľudákmi a hovorí o nevďačných menšinách? Prečo zákony o registrovaných partnerstvách predkladá (bu bu bu) neoliberálny poslanec? Prečo tu neexistuje žiadna reálna progresívna pro-rastová agenda? Prečo sociálno-demokratická vláda nevie slušne zaplatiť učiteľov, berie peniaze (prepytujem) zdravotne postihnutým osobám, ale zákony šité na mieru Penty idú v zrýchlenom legislatívnom konaní?
Kde je verejný tlak intelektuálnej ľavice na túto vládu pri týchto témach? Najzarážajúcejšie je, že mnoho ľudí, ktorí majú prístup „k moci“ o týchto témach vôbec nehovoria a namiesto toho riešia pre slovenskú realitu absolútne nepodstatné symbolické záležitosti a pritom kričia ako budujú ľavicu. Uvedomme si jedno. V tejto krajine vládne strana, ktorá ak by naozaj realizovala to čo má v názve, tak jetotak neprodukuje nič iné ako oslavné komentáre. Namiesto toho však vidíme, že sa situácia v ničom nezmenila.
Ak intelektuálna ľavica nevie vyprodukovať nič iné, ako módne slogany a slušné mlčanie vo vzťahu ku SMERu tak šanca, že v tejto krajine vznikne relevantný politickú prúd (v či mimo SMERu), ktorý bude aj robiť to, čo má v názve je minimálna.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára